Na to, aby ste dali do pohybu vagón, potrebujete siláka. Aby ste dali do pohybu festival, ktorý dáva do pohybu celé mesto, stačí húževnatá žena. MIROSLAVA KOVÁŘOVÁ bola pri zakladaní Asociácie súčasného tanca, je iniciátorkou a riaditeľkou festivalu Bratislava v pohybe, ktorého šiesty ročník sa začína dnes a potrvá do 21. mája. Jej úsilie by v inom kontexte nebolo ničím mimoriadnym, ak by organizácia festivalov či iných nezávislých aktivít nebola pri nefunkčnosti nášho grantového či sponzorského systému adrenalínovým športom.

Nemáte niekedy pocit, že festival takej špecifickej formy ako súčasný tanec je dnes luxusom?

„Tanec nie je len pre bohatých, potešiť a inšpirovať môže každého. Viem, čo mne osobne tanec dáva. Ak sa niekto tancom zaoberá aktívne, nadobúda iný životný pocit a hodnoty. Práca s vlastným telom sa stáva súčasťou osobnosti.“

Dá sa tento zážitok pomenovať tak, aby ho pochopil aj pragmatický sponzor či úradník?

„Chceme v budúcnosti našich sponzorov pozvať na tanečné session. A my tanečníci zas musíme byť natoľko zvodní, aby sme ľudí dokázali k pohybu posmeliť.“

Tancovať však nedokáže každý.

„Každé telo je schopné tanca, ak rešpektujete jeho možnosti. Napríklad len málo ľudí má ideálne dispozície na klasický tanec, a ten sa mnohým automaticky vybaví v mysli, keď sa povie tanec. Súčasný tanec absorboval veľa skúseností z východných kultúr, čo sa týka prepojenia tela a mysle. Je demokratický voči telu, snaží sa využiť prirodzený potenciál každého človeka.“

Prečo je súčasný tanec na Slovensku aj napriek početným a nie neúspešným iniciatívam akoby na začiatku?

„Tento žáner si vyžaduje spôsob myslenia, ktorý na Slovensku predtým neexistoval. Dôležitá je konfrontácia s iným krajinami. Všetky úspešné tanečné súbory sú multikultúrne. Rôznorodosť dokáže ľudí otvoriť. Aj naši tanečníci, ktorí sa vrátia po pôsobení v zahraničí, sú iní.“

Vracajú sa vôbec domov?

„Nevracajú sa naozaj. Nemajú motiváciu. Prečo by sa mali vracať do ničoho? Na Slovensku chýba zázemie - produkčný dom, ktorý by koprodukoval a hosťoval produkcie. Veľmi potrebujeme, aby sa tí, čo majú talent, mohli realizovať. Festival im dáva určitý priestor a i vďaka nemu je celá naša tanečná komunita tam, kde je.“

A kde je?

„Máme dobrý základ i potenciál, ktorý si treba vážiť. Napríklad, štyroch študentov VŠMU prijali do tanečnej školy P.A.R.T.S. v Belgicku. Vyberalo sa z niekoľkých stoviek adeptov z celej Európy a prijali dvadsiatich. Ale chýbajú nám niektoré články v reťazci, napríklad výchova publika. Inšpirácie, ktoré potrebuje tanečná komunita, nie sú vždy atraktívne i pre široké publikum.“

Čo nás čaká počas májových festivalových dní?

„V májovej časti sú lahôdky pre divákov ako Willi Dorner z Rakúska, Ballet Preljocaj z Francúzska alebo Van Grimde Corps Secrets z Kanady.“

Festivalu ste obetovali niekoľko rokov práce. Viete si predstaviť svoj život bez neho?

„Posledná vec je lipnúť na niečom, čo človek vypiple. Všetko robím s nasadením, veľa tomu obetujem, ale môj život sa nezačína ani nekončí pri festivale alebo asociácii. Láska rodičov sa najlepšie prejaví tým, že rodičia dieťa vykopnú do sveta.“

Cítite niečo ako poslanie?

„Moje poslanie je asi byť prvolezcom. Sme tu taká malá skupina ľudí, čo si vyskúšala zakladanie asociácií a festivalov. Asi to tak doba chcela, že sme stále v prvej línii. Niečo z toho, čo sme zakladali, zanikne, niečo sa udrží, ale tí, čo to po nás prevezmú, už nebudú na holej lúke.“

Nasledovníci?

„Doba smeruje k individualizácii. Svojím spôsobom je to pozitívne, ale zároveň táto tendencia prináša so sebou väčší egoizmus, menšiu ochotu obetovať sa pre spoločné projekty. Niekedy mám pocit, že si mladí tanečníci nevážia veci, o ktoré už na rozdiel od mojej generácie nemusia bojovať.“