cieľ - Gazu, aj keď nemala jasný dôkaz, že atentátnici prišli odtiaľ.
Izraelská armáda sa počas aprílovej intenzívnej „pátracej akcie“ Gaze vyhla v obavách pred masakrami. „Je možné, že Hamas naozaj chce, aby sme išli do Gazy?“ pýta sa komentátor denníka Haarec. Cieľ radikálnej skupiny je jasný: vyprovokovať ďalšiu vojenskú operáciu. Napriek všetkým rizikám si Izrael zvolil najhustejšie osídlené miesto na svete - Gazu. Všetko však nasvedčuje tomu, že by sa tentoraz rád vyhol prekvapeniam podobným ako pred mesiacom v Džaníne.
To všetko by mohlo vytvárať dojem, že práve USA, ktoré vedie aj ich vlastný záujem k odštartovaniu konečne fungujúcej mierovej iniciatívy na Blízkom východe, zabrzdili Izrael. V skutočnosti ho vôbec nenabádali na zdržanlivosť. USA na atentát reagovali obvyklým rečníckym cvičením v povinných vyhláseniach, ale inak absolútnou pasivitou. Prezident George Bush vyzval izraelského premiéra Ariela Šarona, aby „mal na pamäti mier“. Podľa nemenovaného vysokopostaveného zdroja citovaného denníkom Haarec však naznačil, že pochopí, ak bude Izrael reagovať „obmedzenou vojenskou silou“.
Bez amerického komentára ostala aj hlavná téma, ktorú si Šaron viezol so sebou do USA: že najskôr musí palestínska samospráva prejsť reformou, až potom sa začne rokovať - čo je synonymom požiadavky „s Arafatom nerokujeme“. Bush potrebu reformy palestínskych inštitúcií uznal a pripustil aj to, že by ich nemusel nevyhnutne riadiť Arafat. Na druhej strane potvrdil, že je stále reprezentantom Palestínčanov.
O reforme mimochodom v piatok začali hovoriť aj samotní Palestínčania - na prvom zasadaní vlády po skončení Arafatovho obliehania. Hovorilo sa o rekonštrukcii vlády i zjednotení 12 zložiek palestínskych bezpečnostných síl - čo je ťažšia úloha, ako budovanie jednotnej armády v Afganistane.
USA ponúkajú Palestínčanom pomoc. I keď myšlienka je podobná, miera americkej pomoci nebude ani zďaleka taká ako napríklad v boji proti teroristom na Filipínach. Prostredníkom medzi USA a Palestínčanmi by mali byť umiernené arabské štáty.
Palestínska administratíva nefungovala perfektne ani pred intifádou. Dá sa to sčasti pripísať nenormálnej situácii, v ktorej má už isté známky politickej samostatnosti, no územie a ekonomický rozvoj či hranice spadajú mimo jej kontrolu. Korupcia i autoritatívny štýl vlády boli problémom aj vtedy.
USA naznačili Palestínčanom, že z mieru budú mať „ekonomický prospech“, že dostanú pomoc na odstránenie následkov izraelských operácií, ale najskôr musia mať „demokratickejšie a transparentnejšie“ vedenie.
Po viac ako jeden a pol roku intifády je konsolidácia moci ešte naliehavejšia. Nevie sa, či sú vôbec palestínski ministri niečím viac, ako hovorcami svojho národa pre zahraničné televízie. Reforma by bola jednoduchšia, keby sa začala ako príprava pre budúci štát, ktorý by vznikal paralelne s ňou.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
