Vytrvalosť Ivana Mojíka, s akou revitalizuje avantgardné básnické smery, najmä futurizmus a surrealizmus, je obdivuhodná, no zároveň je v tom aj kus nostalgie, lebo veď všetko patrí už minulosti, všetko leží v rakve literárnej histórie. Ivan Mojík to síce vie, ale nechce si to pripustiť, preto uvzato hľadá v týchto smeroch živé prvky a aplikuje ich najmä na vlastnú básnickú tvorbu. V jeho snahe však vidím aj pokus o rehabilitáciu týchto smerov, ktoré sa u nás štyridsať rokov zatracovali ako buržoázne a dekadentné. Chce dokázať podnetnosť niektorých básnických postupov avantgardy, naposledy napríklad minulý rok v zbierke Kričať. Tá obsahovala 23 neofuturistických básní a bola postavená na kaligrafických obrazcoch, zložených najmä z imperatívov slovies. Nepopieram, že básne vyvolávajú patričný vizuálny efekt a majú svoju výpovednú hodnotu.
Ale Ivan Mojík sa vracia k avantgardám dvadsiateho storočia aj ako teoretik, respektíve literárny historik, o čom svedčí jeho esej Áno a nie futurizmu. V nej jednoduchým spôsobom vysvetľuje vznik, vývin a zánik tohto smeru, ktorý ovplyvnil všetky druhy umenia v prvých decéniách minulého storočia. Autor nepísal odbornú štúdiu, preto sa obmedzil len na základné charakteristiky – jednak zakladateľa smeru Marinettiho a jednak rozličných podôb futurizmu, ktorý inicioval dadaizmus i surrealizmus.
Takýto populárno-náučný prístup si zvolil aj v najnovšej knižke Lovec sépií s podtitulom Tristan Tzara a dadaizmus (nakladateľstvo Lunapres, Bratislava 2002). Hnutie dada vzniklo roku 1916 vo Švajčiarsku ako estetická revolta skupiny umelcov rozličných národností proti vojne a dovtedy uznávaným hodnotám. Jeho príslušníkmi boli dnes slávne osobnosti Hans Arp, Marcel Duchamp, Man Ray, Max Ernst a iní. Históriu predkladá Ivan Mojík vo forme dialogizovaného útvaru, v ktorom sa fakty striedajú s ukážkami básní, s opisom dobovej atmosféry, so zmienkami o ďalších zaujímavostiach okolo fenoménu dadaizmus.
V práci sa dosť cituje z Tzarovho diela, vrátane úryvkov z jeho divadelnej hry Prvé nebeské dobrodružstvo pána Antipyrína, ktorá mala premiéru už roku 1916 v Zürichu. V slovenskom preklade vychádzajú úryvky po prvý raz. Autor nezabudol spomenúť ani tradovanú historku o tom, ako Tzara hral v kaviarni Odeon s Leninom šach, ďalej sa zaoberá niektorými vystúpeniami dadaistov v kabarete Voltaire, čo dokladá pasážou z memoárov Georgesa Hugueta. Dadaizmus fascinoval mnohých súčasníkov poetikou nespútanosti, oslobodenou fantáziou, ktorá potom našla pokračovateľa v surrealizme. Ivan Mojík pripomína i slovenské vzťahy – toto hnutie zanechalo stopy napríklad v poézii nadrealizmu – a v závere tvrdí, že „aj súčasná mladá a mladšia poézia má vo svojom krvnom obehu viaceré prvky dadaistickej poetiky“.
