Americký prezident George Bush dúfal, že sa mu podarí presvedčiť izraelského premiéra Ariela Šarona počas jeho návštevy vo Washingtone o vyváženom prístupe k Palestínčanom - z čoho by napokon mohli vzísť zárodky mieru. Šaron mohol byť aj prístupný k takému postupu, no ďalší teroristický atentát stačil na to, že je všetko preč. Izrael nenechá atentát bez odvety - a ďalší vývoj sa nedá predpovedať.
Spojené štáty by pritom mohli v tomto konflikte ešte povedať rozhodné slovo - práve v čase pripravovanej izraelskej odvety. Zatiaľ nevedia aké. „Ak neviete, ako sa dostanete z bodu A do bodu B, čo je prípad tejto vlády, tak ste papierikom vo vetre,“ charakterizuje postup Bushovej administratívy Ivo Daalder, analytik z Brookinsovho inštitútu.
Fakty sa však menia každú chvíľu a získať kontrolu nad zložitými pomermi je doslova úloha pre kúzelníka. Slová politikov nestačia, diplomacia je pomalá. Zatiaľ na Blízkom východe rozhodujú samovražední atentátnici, bomby, tanky a vrtuľníky. Hlavné slovo má násilie, odplata, ďalšia odplata a ďalšie násilie. Začarovaný kruh naplnený neistotou.
Ariel Šaron, ktorý návštevu Washingtonu po najnovšom atentáte okamžite skrátil, tvrdí, že príčinou všetkého zla je Jásir Arafat. Ten si myslí, že je to naopak. George Bush si predstavil, že Šaron je predsa len mužom mieru a Arafat, ktorého chcel izraelský premiér odpísať dôkazmi o spojení s terorizmom, predsa len reprezentuje palestínsky ľud. Lenže na krvavom javisku už treba rýchlo vymyslieť iný scenár a nie opäť čakať, kým sa krvavé scény samy od seba skončia.
Po súhlase Arafata s vyhostením časti teroristov z Betlehemu do zahraničia zasahuje už do pomerov plnou silou Hamas. S Arafatovým ústretovým krokom proti Izraelu nesúhlasí, a to je aj jednou z príčin, prečo práve toto hnutie pri Tel Avive zaútočilo. A tak doterajší takpovediac hlavní traja protežanti tohto konfliktu Šaron, Bush a Arafat sa stali či už chcenými, alebo nechcenými, no určite poľutovaniahodnými zajatcami pomerov. Každý z nich a z iných príčin rýchlo stráca možnosť tieto pomery ovládať. A tak je namieste otázka, či sa ešte vôbec dá pohyb do priepasti zastaviť. Čo ktorý z nich urobí, je veľkou neznámou, no isté je, že perspektíva mieru je opäť viac zahmlená.
