častiach starej Juhoslávie sa dodnes povráva, že najlepšie sa žilo v časoch maršala Josipa Broza Tita. Pri pohľade na biedu, korupciu a etnickú nenávisť, ktorú rozosiala posttitovská generácia politikov, to znie pravdivo. Medzi Titove úspechy patrí to, že sa mu podarilo z Juhoslávie medzi dvoma svetovými blokmi postaviť oázu prosperity a relatívnej slobody. V utorok si pamätníci pripomenuli 110. výročie Titovho narodenia.

Josip Broz sa narodil 7. mája v Kumrovci, ktorý vtedy patril do rakúsko-uhorskej monarchie. Bol v poradí siedme z 15 detí slovinsko-chorvátskej rodiny.

Jeho príležitosť prišla v roku 1913, keď mal možnosť vstúpiť do rakúsko-uhorskej armády. O rok neskôr už trávil čas v zákopoch na ruskom fronte.

Skončil v zajatí a neskôr v ruskej poľnej nemocnici, kde sa naučil základy ruštiny. Prepustili ho až po abdikácii cára Mikuláša II.

Tito, ktorý už v tom čase stál na strane boľševikov, neváhal cestovať do Petrohradu, kde stál po boku Leninových revolucionárov. A hoci aj tam skončil vo väzení, už po komunistickom prevrate v roku 1917 dostal príležitosť zabojovať si na strane „červených“ v ruskej občianskej vojne.

Do rodného Chorvátska sa vrátil až v roku 1920, keď už vzniklo rozhádané kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Infikovaný boľševickým videním sveta vstúpil v roku 1920 do Komunistickej strany Juhoslávie, ktorá však po vražde tamojšieho ministra vnútra skončila mimo zákona. Tito sa zase dostal do basy. Po prepustení často navštevoval Moskvu, pričom si príliš nevšímal nedostatky systému. Niekedy v tom čase zatvárania a prepúšťania si zvykol používať pseudonym Tito.

Koncom 30. rokov sa svet pomaly tlačil do vojny. Tito spočiatku nereagoval na nemeckú inváziu do Juhoslávie. Vedel o tom, že Stalin podpísal s Hitlerom dohodu o neútočení. Zo sna sa prebral až po tom, ako Nemecko napadlo v júni 1941 Sovietsky zväz. Zvolal zasadanie ústredného výboru a vyzval do boja.

Titovi partizáni sa v časoch druhej svetovej vojny ukázali ako veľmi dobre organizovaná skupina. V roku 1943 sa Roosevelt, Churchill a Stalin v Teheráne dohodli, že oficiálne uznajú Titových partizánov. Titovi potom už nič nebránilo, aby na konferencii na Jalte vo februári 1945 skonsolidoval moc a z vlády povyhadzoval všetkých nekomunistov.

Po skončení vojny zorganizoval silnú armádu a tajnú políciu UDBA. Tá metodicky pochytala a popravila veľký počet nacistických kolaborantov, väčšinou Chorvátov. Na šibenici často končili aj tí komunisti, ktorí s Titom nesúhlasili.

V tom čase sa už maršal Tito rozhodoval, že podľa sovietskeho vzoru scentralizuje hospodárstvo. V jednom však neustúpil. Poľnohospodárstvo nikdy neskolektivizoval. To však neznamená, že jeho armáda si nevynucovala, niekedy aj násilím, kontingenty. Stalinovi sa nepozdávali Titove výpadky ani jeho pohľad na socialistické hospodárstvo. Rovnako sa mu čoraz viac nepáčila zahraničná politika, ktorú Belehrad robil nezávisle od Moskvy. Stalin napokon v júni 1948 nechal Juhosláviu vylúčiť z Kominterny, čím ju vyhodil zo socialistického tábora. Zaviedol ekonomické sankcie. Na inváziu sa však nikdy neodvážil.

Vášnivý poľovník Tito neváhal a zo strany povyhadzoval stalinistov. Odštartoval decentralizáciu ekonomiky. Západ do Belehradu poslal pomoc vo forme dolárov a taktickej spolupráce s NATO. Tito sa oplatil otvorením hraníc, čím pomohol ukončiť občiansku vojnu v Grécku.

Aj po Stalinovej smrti belehradský „drug“ pokračoval v západnej orientácii. Snažil sa však aj o zmierenie s Moskvou. Stretol sa s Nikitom Chruščovom, no už o rok neskôr Sovieti tankami zadupali maďarské a neskôr i československé povstanie. Obe invázie Juhoslávia ostro odmietla. Možno to boli hlavné príčiny toho, že Tito paktoval s krajinami, ktoré balansovali medzi oboma blokmi – Egyptom a Indiou. Dohodol stretnutie 25 neutrálnych štátov a vytvoril politiku „nezúčastnených“ krajín. Išlo o alternatívny neutrálny blok, ktorého myšlienky v 60. a 70. rokoch Tito propagoval po celom svete.

Na domácej pôde sa v 70. rokoch začala prejavovať ekonomická kríza a inflácia. Stále sa snažil udržiavať rovnováhu medzi národnosťami, čo mu uľahčovalo kontrolu krajiny. Vytvoril systém tzv. symetrického federalizmu, ktorý umožnil rovnosť medzi šiestimi republikami a autonómnymi provinciami (Kosovom a Vojvodinou). Niektorí analytici vravia, že práve tento systém neskôr prispel k rozpadu. Toho sa však už nemohol dožiť. Zomrel 4. mája 1980 v Ľubľane.