Po víťazstve nad Petržalkou (2:1) sa domáci hráči pochytali za ruky a vlnami zdravili preriedené tribúny. Značná časť divákov ich znechutená výkonom budúceho majstra predčasne opustila a nedočkala sa ani Nemcovho kuriózneho gólu v nadstavenom čase.

Žiline padli body z neba. Prvý gól dala z problematickej jedenástky, keď rozpačitý rozhodca Sekereš potrestal iba Kubalu za odplácanie, predchádzajúci provokujúci faul Sninského ponechal nepovšimnutý. Druhý gól daroval domácim petržalský brankár Lipčák. Tréner Dušan Galis výstižne okomentoval jeho neuveriteľný kiks ako „kriminálny“.

Budúci majster hrajúci od desiatej minúty v početnej prevahe neúnavne ponúkal herné zúfalstvo a taktickú bezradnosť. Ak boli žilinské kopačky zavírené stresom, ťažko hľadať jeho príčinu v trinásťbodovom náskoku a biednej jarnej bilancii súpera. Suverénny líder ligy (prívlastok Super vyznieva ironicky) zápasil skôr s vlastnými elementárnymi technickými trápnosťami, ktoré nedali šancu akejkoľvek nadstavbe kreativity.

V eufórii blížiacej sa korunovácie by v Žiline nemali upadnúť do zabudnutia slová trénera Dušana Galisa, ktorý prišiel na tlačovku z tribúnového exilu. „Žiline titul žičím. Prvý je prvý. Ale pre mňa by mal význam už iba vtedy, ak by ho mužstvo potvrdilo výrazným prienikom v európskom pohári a z neho plynúcou ekonomickou návratnosťou.“

Galisovskú latku mali dávno prijať hráči, funkcionári i sponzori, ktorí sú ochotní platiť za pochybný produkt v úbohej konkurencii.

S tým, čo hrala Žilina proti Petržalke, by na európskej mape ťažko našla priechodného súpera v predkole Ligy majstrov. História slovenských majstrov v tejto súťaži je varujúca - žiadny z nich sa v Európe nedožil dresov s dlhými jesennými rukávmi. Vždy sa lúčili ešte v letných horúčavách, keď sa naozaj veľké mužstvá iba opaľovali.

VOJTECH JURKOVIČ