Malé deti – asi tak do desať rokov – po rodine veľmi túžia. Čím sú staršie, tým viac im vyhovuje anonymita v detskom domove, za ktorú sa môžu skryť. FOTO SME – SOŇA REBROVÁ
Deti žijúce v detskom domove internátneho typu viac-menej len preliezajú životom.
„V internátnych podmienkach sa nedajú nadväzovať vzťahy, je tam veľa detí. Keď vyjdú z domova, nie sú schopné nadviazať vzťahy, lebo v živote žiadny vzťah nemali, nie sú schopné niečo vybaviť, lebo nič nevybavovali. Aj preto až 60 percent detí z detských domovov končí vo väzení. Nevedia čo robiť – nepoznajú seba, svoju rodinu, minulosť, nie sú vyrovnaní so stratami, ktoré utŕžili,“ hovorí Katarína Taligová zo Spoločnosti priateľov detí z detských domovov – Úsmev ako dar. Momentálne pracuje aj ako trénerka vychovávateľov podľa nového programu PRIDE.
K. Taligová v prvom rade odporúča, aby si každé dieťa našlo k niekomu v detskom domove vzťah: „Je jedno, či to bude kuchárka, kurič alebo vychovávateľka. Ale musí mať k niekomu kladný vzťah, o ktorý sa môže oprieť. A na tom sa budú stavať individuálne plány.“
Potom už je na vychovávateľovi, aby s dieťaťom individuálne pracoval. „Dieťaťu treba vytvoriť genogram rodiny a posilniť jeho vzťahy s biologickou rodinou,“ hovorí K. Taligová. To bol doteraz veľký problém. Mnohí vychovávatelia totiž nechceli mať s rodinami detí nič spoločné. „Sú to všelijakí ľudia, každý z nich má nejaké problémy, povedzme, alkoholizmus – veď preto je dieťa v detskom domove. Ale mama, nech je hocijaká, stále je to mama. Títo rodičia nemajú silu zmeniť sa, niečo s tým urobiť a deti na to postupne prichádzajú. Je dobré ich v tom usmerňovať.“
Aj o tom je genogram: „Dieťa by malo vedieť – mám takých a takých rodičov, toľko súrodencov, teraz som tu a uvidím, čo budem robiť. Aby si vedelo spojiť minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Vyrovnať sa so stratami, nabrať sebavedomie a ísť ďalej.“
Väčšina vychovávateľov nový program uvítala – mnohí z nich totiž vyštudovali školu a hneď išli pracovať, bez možnosti sa s kýmkoľvek poradiť. Programov a školení pre nich je až hriešne málo.
Počas tréningov majú nespočetne veľa otázok: „Pýtajú sa, či dobre reagovali, keď dieťa je také zúrivé a agresívne. Včera sa ma jedna vychovávateľka pýtala, ako zareagovať – dievča, úplne čierne, sa jej opýtalo, ,som černoška alebo cigánka??. Má problémy prijať sa. A preto vychovávateľov učíme, aby sa s deťmi veľa rozprávali. Treba ich viesť – ale nie klamať! Navyše, vychovávateľ nemôže dieťaťu pomôcť, ak nevie, čo cíti, aké sú jeho straty. Takže musia s ním pracovať a pomôcť mu sa s nimi vyrovnať.“
PRIDE ich presne učí, ako na to. Aj preto mu väčšina vychovávateľov dáva zelenú. Nájdu sa však aj takí, čo sú zaryto proti nemu. „Veríme, že si k nim program nájde cestu,“ nádeja sa K. Taligová.
Autor: sr
