Popoludní to v Detskom domove v Bernolákove vyzeralo ako v úli. Dvere na chodbu sa každú chvíľu otvorili a vyrútilo sa z nich vždy iné dieťa. Raz sedemnásťročný mladík, o chvíľu päťročné dievčatko. Dvere nezatvárali, jednoducho ich z celej sily zaplesol prievan. Čím väčší rachot, tým lepšie.
O rodine, o tom, či a ako im chýba, veľmi hovoriť nechceli.
„Mama ma chodí pozerať. Už tu raz bola,“ hovorí šesťročný Miško so smutnými očami. Na otázku, či by chcel ísť radšej s ňou alebo ostať v detskom domove, bezducho krčí plecami a odpovedá, neviem. Rovnako na otázku, či mu rodičia chýbajú. Tvrdí, že je spokojný. Ale Kristínka naňho „bonzuje“, že ho videla plakať za otcom.
Ani sedemročná Nikolka si nechce veľmi otvoriť srdce. „Mám sedem rokov, predtým som bola v diagnostickom domove v Trnávke. Dali ma tam ako štvorročnú,“ vysvetľuje. Prečo? „Neviem.“ Chýbajú ti rodičia? „Neviem.“
Riaditeľka detského domova Ľubica Hozlárová hovorí, že „po rodine, či už vlastnej, alebo inej, túžia poväčšine deti do desať rokov. Akonáhle prekročia tento vek, ich záujem o rodinu sa stráca“. Vysvetlenie je jednoduché: „Väčším deťom vyhovuje anonymita, ktorá je v detskom domove. Veľa ich má niečo za ušami a všeličo sa im vo veľkom kolektíve prepečie. Rozbije sa stolička a nenájde sa vinník, pokazí sa televízor – a vinníka nikde. Je tu šesťdesiat detí. Ale v rodine by sa vinník našiel, tam sa nedá schovať.“
Väčšina detí nás (aj seba) vytrvalo presviedča, že im je v domove dobre a že im rodičia nechýbajú. Tu sa vraj môžu spolu blázniť, naháňať a hrať. A tak je to fajn, dospelých nepotrebujú.
„Rodičia ma nezaujímajú,“ hovorí sedemnásťročná Lucia. Po chvíli však predsa prizná, že jej občas chýbajú, aj že sa pýtala domov. „Otca už nemám, však viete, ako to myslím,“ uhýba pohľadom, „a mama ma nemôže zobrať k sebe domov. Žila na ulici, veľa toho nemala. Teraz už síce býva v dome, ale nie je jej a ten starý pán, čo jej dovolil v ňom bývať, ma tam nechce. Bola ma aj pozrieť, raz, asi pred siedmimi rokmi. Ale nemá o mňa záujem.“
Tvrdú realitu priznáva len sedemnásťročný Miro. „Rozprávať o rodičoch? Ja by som ich pozabíjal!“ vykĺzne mu z úst. Prečo? „Lebo ma dali do tejto basy! Som tu už odmalička a viete, koľkokrát ma bola mama pozrieť? Trikrát! Pokúšali sme sa aj so sestrou žiť párkrát s otcom – oni sú totiž už rozvedení – ale vždy sme od neho po pár mesiacoch utiekli.“
Pýtame sa na dôvod: „Lebo pil. Keď sme si napísali úlohy a šli sme spať, aby sme ráno vstali do školy, večer nás vždy zobudil a vykrikoval, prečo spíme. A že teraz sa už nebude spať, ale oslavovať. Nebavilo nás to, tak sme sa vrátili naspäť do domova.“
Či mu tam je lepšie? „Ani nie. Mne nie je nikde dobre – ani doma, ani v detskom domove.“
Teší sa, že o rok môže ísť preč a začne nový život.
„Miro sa pokúsil vrátiť k svojmu otcovi, ale zlyhal. Preto je teraz nahnevaný na celý svet,“ vysvetľuje jeho náladu Ľ. Hozlárová. (sr)
