Pod jeho vedením sa z Bojnického zámku stalo najnavštevovanejšie múzeum na Slovensku. Konzervatívci však tvrdia, že zneuctil pamiatku, že ju skomercionalizoval a z Bojníc spravil Papcoland. Minister kultúry Milan Kňažko si to však nemyslí, a tak JÁNA PAPCA vymenoval za dočasne povereného riaditeľa Slovenského národného múzea. Zdôvodnil to tým, že chce činnosť múzea zdynamizovať.Vaše meno sa spája predovšetkým s úspechom Bojnického zámku. Pod vaším vedením sa z neho stalo najnavštevovanejšie múzeum na Slovensku. Ako to tam vyzeralo, keď ste do Bojníc prišli?

Prišiel som tam v roku 1973, rovno zo školy. Vtedy to bolo vlastivedné múzeum. Zámok, hoci išlo o lukratívnu pamiatku, sa chápal len ako účelová budova múzea. V jeho historických komnatách boli na paneloch a vo vitrínach prezentované zbierky múzea.

V roku 1990 ste sa stali jeho riaditeľom. Čo ste urobili ako prvé?

Bolo sa treba vyrovnať s mnohými problémami, ktoré priniesla doba – najmä s tým, že nám prudko klesla návštevnosť. Prestali chodiť organizované skupiny, najmä družstevníci, prišli sme však aj o školy. Stáli sme pred dvoma alternatívami. Prvú sme nazvali Bolo nás jedenásť, to znamená, že sme mali zredukovať počet pracovníkov len na nevyhnutný personál. Druhá alternatíva znamenala zmobilizovať sily a hľadať nové spôsoby, ako komunikovať s návštevníkmi, a tak si vlastne zabezpečiť aj prácu. Rozhodli sme sa pre ťažšiu cestu. Namiesto zbierkových predmetov sa stal pre nás kľúčovým návštevník. To je bežná prax všade vo svete.

Dnešný návštevník Bojníc vidí už len výsledky. Známy je najmä festival strašidiel. Aká však bola cesta od nápadov k ich uskutočneniu?

Využili sme neštandardné, imidžotvorné prvky. Zaujímavý bol napríklad sarkofág, z ktorého vytekala tekutina. Múzeum to využilo na propagáciu, keď vysvetľovalo, že tekutina sú slzy grófa Pálfyho, ktorý plače, lebo na Slovensku nie je Bojnický oltár. Ďalším zdrojom inšpirácie boli povesti. Oprášili sme pár príbehov a začali robiť nočné prehliadky. Zrušili sme sezónu a zámok začali propagovať aj na jeseň, jar a v zime. Jarnú sezónu sme začínali práve festivalom strašidiel. Druhým zaujímavým produktom bol rozprávkový zámok. Toto podujatie sme naplánovali na koniec júna, takže sme pritiahli školské výlety. Na rozprávkovom zámku sa návštevníci stali súčasťou príbehu, takže zámok prestal byť múzeom, stal sa scénou. Zo sveta racionálneho poučovania sme prešli do sveta emocionálnych zážitkov. Ľudia nechcú byť len poučovaní, chcú aj niečo zažiť. Na zimu sme zase pripravili Šľachtické Vianoce, ktoré trvajú od Mikuláša do Troch kráľov. No a potom sú to Rytierske dni, pri ktorých nejde len o klasickú šermovačku, ale návštevník prechádza skúškami cti a nakoniec môže byť pasovaný za rytiera.

V Bojniciach ste založili aj vôbec prvé oddelenie marketingu v slovenskom múzeu. Osvedčilo sa?

Áno. Nevyužili sme ho len na propagáciu, ale zisťovali sme aj to, kto je náš návštevník, prečo k nám chodí, čo chce, čo sa mu páči, a čo nie. Múzejníci si totiž často predstavujú návštevníka na svoj obraz, a to nie je vždy pravda. Zistili sme, že ľudia k nám neprichádzali na základe reklamy, čo je vlastne najdrahší spôsob, ako dať o sebe vedieť, ale najmä na odporúčanie známych. Z toho nám bolo jasné, že je lepšie investovať viac do akcie, ktorá sa bude potom predávať sama.

Bojnice sú síce úspešné, ale váš spôsob riadenia má aj veľa kritikov. Mnohí nazývajú zámok dokonca Papcolandom. Ako reagujete na tieto kritické hlasy?

Môžem povedať, že zo začiatku bolo možno až 98 percent kolegov proti a nové akcie hodnotili negatívne. Vnímal som to tak, že je to ich názor, na ktorý majú právo, a že je ľahšie o niečom rozprávať, ako to realizovať. Preto som na kritiku nereagoval a robil to, o čom som bol presvedčený, že je správne. V zahraničí som videl, že každé múzeum má svoju dramaturgiu. Len u nás sme si v rámci jednotnej siete múzeí zvykli, že múzeá sú vedecké ústavy, kde návštevníci musia chodiť po prstoch a nevyrušovať. Vedel som, že sa to raz musí skončiť, ale nemyslel som si, že to bude trvať až tak dlho. Karta sa však nakoniec obracia. Mnohé múzeá u nás aj vo svete robia všetko pre to, aby sa uplatnili na trhu cestovného ruchu a zaujali návštevníkov produktmi kultúrneho turizmu.

Čo to je presne kultúrny turizmus?

Veľmi rád dávam za príklad Louvre. Tam vidíte veľkú skupinu Japoncov, ktorí kráčajú po chodbách. Vpravo i vľavo sú nádherné obrazy, ktoré nájdete v každej publikácii o dejinách umenia, ale ich to nezaujíma. Kráčajú, až prídu k Mone Lise, ale nepozerajú sa na ňu. Otočia sa k nej chrbtom a jeden ich odfotografuje. Majú trofej, boli pri tom. Tak sa prejavuje kultúrny turizmus.

Súhlasíte s tým?

Aj vo Francúzsku sa vedú diskusie, či to má, alebo nemá tak fungovať. Staršie generácie rady spomínajú na časy, keď múzeá slúžili milovníkom umenia, histórie, estétom, ktorí sa pristavili pri exponátoch a meditovali o nich. Kultúrny turizmus má však masový rozmer a jeho zrážka s elitárskou kultúrou je realitou. Možno to ignorovať a múzeum môže byť len chrámom poznania a krásy. Potom však treba urobiť niečo pre to, aby návštevníci také múzeum akceptovali. Alebo sa treba zmieriť s kultúrnym turizmom. Na druhej strane, každé múzeum musí z niečoho existovať.

Zdá sa, že múzeá si vyberajú väčšinou druhú možnosť. Akceptujú želania návštevníkov a snažia sa ich pritiahnuť často aj šokujúcimi spôsobmi. Taká bola napríklad výstava rakúskeho výtvarníka Hermanna Nitscha, ktorý maľoval svoje obrazy krvou zvierat.

Niekedy idú múzeá naozaj až tak ďaleko, že organizujú doslova provokačné akcie, len aby pritiahli návštevníkov. Pamätáme si napríklad výstavu, keď výtvarník prezentoval telá nebožtíkov z pitevne, ktoré inscenoval do foriem. Bola hrozne škandalózna, ale navštívilo ju množstvo ľudí. Múzeá sa snažia vyjsť zo svojej uzavretosti a otvoriť sa návštevníkom. Táto predstava je už viac-menej prijatá, no vedú sa diskusie, pokiaľ sa dá zájsť. Okolo múzeí sa vytvára marketingové prostredie. Napríklad na Monetovi bolo v Londýne milión ľudí. Veľké múzeá sa spájajú s firmami, tie pomôžu kultúre, a zároveň si urobia reklamu.

Funguje takýto sponzoring aj na Slovensku?

To je u nás ešte stále v plienkach. Príklad Bojnického zámku však už úspešne nasleduje aj Oravský zámok, Spišský hrad, Svätý Anton, Trenčín. Všetkým sa tak výrazne zvýšili tržby. Je to jedna z ciest, ako si pomôcť, ale zároveň aj cesta pre rozvoj regiónu. Úspešné múzeum už nie je inštitúciou, na ktorú sa všetci v regióne pozerajú zvysoka, ale zariadenie, ktoré prispieva k jeho rozvoju. Spočiatku treba nájsť niečo dominujúce, čo ľudí pritiahne, a potom už vyvstane potreba služieb, vzniká drobné podnikanie. Preto sa múzeá dnes už nevnímajú len ako kultúrne inštitúcie, ale aj ako zariadenia národohospodárskeho významu.

Ako plánujete propagovať Slovenské národné múzeum?

Nejde to tak rýchlo. V prvom rade treba zefektívniť riadenie. Chcem dať priestor mladým, sú pohotovejší a keďže prešli svet, vedia, ako to v zahraničí funguje, chápu ekonomickú stránku a potrebu marketingu. Potom sa chceme orientovať na prezentačnú činnosť. Ako prvú vydáme reprezentačnú publikáciu o Slovenskom národnom múzeu. Ďalej prejdeme do expozičnej činnosti. Nikde inde nie je múzeum tak blízko Dunaja ako v Bratislave. Z tohto vzťahu vzniká inšpirácia. Dunaj je dominantou stredoeurópskeho regiónu, formoval spoločenský a kultúrny život, krajinu. Odrazilo sa to aj vo výtvarnom umení, podunajská škola je terminus technicus. Máme teda víziu vytvoriť expozíciu Danubia via, ktorá by oslovila Slovákov, Maďarov, Nemcov i Rakúšanov.

V zahraničí môže návštevník v múzeu všetko skúsiť na vlastnej koži, všetko si podržať v ruke. U nás sa deti v múzeu nudia. Ako to chcete zmeniť?

Je pravda, že niektorých predmetov, ale nie originálov, skôr duplikátov, sa môžu ľudia dotýkať, chytať ich. Druhým atraktívnym spôsobom je virtuálna prezentácia, možnosť využívať pri prehliadke počítače, vyhľadávať pomocou nich ďalšie väzby so zbierkovými predmetmi. To deti baví. Lenže, zatiaľ som tu len chvíľu a úloh je veľa. Niečo podobné však už chystáme na Žižkovej, v Múzeu kultúry karpatských Nemcov, kde počítame s rôznymi novinkami. Napríklad, čo je v zahraničí úplne bežné, návštevníci dostanú slúchadlá s výkladom vo vlastnom jazyku.

Do ktorého múzea na Slovensku chodíte najradšej?

Klamal by som, keby som nepovedal, že do Bojnického zámku, ale veľmi rád mám aj skanzen – Múzeum slovenskej dediny v Martine. Tam zabudnete na problémy, ktoré prináša táto doba, zabudnete, že potrebujete k životu telefón alebo auto. Je to o bezprostrednom žití, my už žijeme príliš sprostredkovane.

Máte vôbec čas ísť do múzea „zabúdať“?

Veľmi málo, čo ma mrzí. A aj keď si nájdem čas, idem do týchto objektov len profesionálne, pretože martinský skanzen je súčasťou Slovenského národného múzea. Musím ich prebehnúť a riešiť problémy, nie sa odosobniť a dýchať atmosféru. Naposledy sme v Martine riešili problém požiarneho vodovodu. Je dôležitý, aby budovy nezhoreli.

Ako by sa dal spropagovať na verejnosti skanzen?

Bolo by treba, aby žil nielen cez sezónu, ale každodenným životom ako kedysi vidiek, festivalom ľudovej zábavy s atrakciami, ktoré si ani nevieme spojiť s vidiekom. Existovali napríklad veľké drúky so železným hákom, ktorým chytali drevo pri splavovaní. A muži sa s nimi začali preťahovať. Tak sa poďme preťahovať nie na lane, ale s tými hákmi. Mladí ľudia obdivujú bojové umenia, a pritom niečo podobné existovalo v ľudovom prostredí. Oloviankou – olovenou guľou na pružine – sa snažili chlapi na diaľku zasiahnuť protivníka, ale väčší problém bol, keď sa guľa vracala – aby netrafila ich. Alebo bolo treba dostať voz bez koní do prístrešku. Z tohto sa dá čerpať, nemusíme opakovať stále len známe ľudové zvyky.

Takže sa nestane, že na všetkých hradoch Slovenského národného múzea budú teraz strašidlá ako v Bojniciach?

Nie, nemusia to byť vždy len nočné prehliadky a strašenie. Nechcem nikomu vnucovať svoje predstavy. Opakovanie sa môže návštevníkovi zunovať. Každé múzeum si musí nájsť svojho genia loci a ponúkať to najzaujímavejšie o sebe.

Autor: ANDREA HAJDÚCHOVÁFOTO SME – PAVOL MAJER