Z pätnásťtisícovej Detvy sa postupne vytráca život. Ľudia hovoria – mesto stratilo ducha, chýba mu životná sila. Prevláda sklamanie, skepsa a strach z budúcnosti. Psychológovia upozorňujú na reálne nebezpečenstvo samovrážd a časované bomby v podobe detí, ktoré dnes vyrastajú v strese. Takmer 40 percent Detvančanov je nezamestnaných, 1200 z nich, zamestnanci Podpolianskych strojární, už štyri mesiace nedostali výplaty. Ľudia nemajú peniaze, obchody a reštaurácie sú prázdne, autá sa vytrácajú z ciest. Väčšina z nich zostáva zaparkovaných pred panelákmi. Dokonca aj na pravé poludnie, keď je v iných mestách pred domami prázdno, pretože ľudia jazdia do práce. Primátor Ján Šufliarsky sa bojí, že zúfalci začnú kradnúť. Majitelia obchodov už o tom hovoria ako o realite.Rodiny nevedia, čo bude ďalej

Koncom 80. rokov pracovalo v Podpolianskych strojárňach Detva ešte takmer 7-tisíc ľudí. Dnes, po poslednom ohlásenom hromadnom prepúšťaní ich zostane vo fabrike 500. Približne 900 ľudí čaká na výpovede, ale najmä na výplaty, ktoré nedostali od januára. Úspory sa už minuli, nastupujú rodinné tragédie. V podpolianskej strojárskej fabrike totiž nezriedka pracovali celé rodiny.

„Pracovali sme v strojárňach spolu s manželom a synom. Dnes už nemáme nič. Všetci sme na dlažbe, bez koruny. Hľadali sme si prácu, ale v Detve nič nenájdete. Nemáme na zaplatenie bytu a čakáme, kedy nás deložujú. Čo máme robiť? Kradnúť? Od hanby by som sa prepadla. Obesiť sa a bude pokoj,“ prerývane hovorí zúfalá päťdesiatnička, ktorá nechce povedať svoje meno.

Okrem zúfalstva ovláda totiž Detvancov aj strach. Nikto nechce k svojmu životnému príbehu pridať meno a už vôbec nechcú byť na fotografiách. Hovoria tomu zadné vrátka. Ešte stále niektorí veria na zázrak a dúfajú, že sa do vytunelovanej fabriky raz vrátia. Hoci to sami považujú len za veľmi málo pravdepodobné, zverejnenia mena v médiách sa boja a považujú to za záverečnú.

„Neviete si predstaviť, čo sa u nás doma deje. Mám dve deti, obidve chodia na základnú školu. Muž stratil prácu už dávnejšie a ja už mesiace nedostávam výplatu. Stále sa hádame, rodina žije v strese. Nedávno nám dokonca dcéra vykričala, že nemá veci do školy, že nemôže ísť, tak ako ostatní, na výlet. S úplne hysterickým plačom tresla dverami a zavrela sa v izbe. Doteraz spolu riadne nehovoríme. Starší syn trávi väčšinu času radšej s kamarátmi mimo domu. Keď som sa ho opýtala prečo, povedal mi, či má počúvať stále naše hádky. Je to hrozné. Nikdy som si nemyslela, že takto dopadneme,“ hovorí matka dvoch detí, ktorá začína pochybovať o tom, či je dobrou matkou.

„Neviem, čo som urobila zle, kde som spravila chybu. Možno sa podľa detí málo snažím, ale to nie je pravda,“ dodáva s plačom.

Keď oslovíte mužov, hovoria viac o fabrike. O tom, ako bolo niekedy, keď sa o seba v dielni potkýnali, o zahraničných odberateľoch, o tom, kto môže za krach. Čo bude ďalej, nevedia.

„Zostáva nám len veriť,“ hovoria zároveň so zaklínadlom o zahraničnom investorovi, ktorý údajne vráti do Detvy prácu. Vlastným slovám však už aj sami len málo veria.

„Doma sa to už nedá vydržať. Stále musím počúvať, čo nám chýba, čo nemáme. Odkedy nepracujem, schudol som už sedem kíl. Kedysi, keď som sa pohádal so ženou, odišiel som do krčmy alebo za kamarátmi. Vrátil som sa a na druhý deň bolo po všetkom. Dnes, keby som aj išiel do krčmy, nemám peniaze a nikoho tam aj tak nenájdem,“ tvrdí chlap v strednom veku.

Na otázku, či si myslí, že sa ešte do fabriky vráti, chvíľu mlčí, a potom povie: „Asi…, neviem…, ak by ten zahraničný investor…, už asi neverím.“

Podnikatelia sú nervózni, tržby sú nízke

Nervozita sa s pribúdajúcimi mesiacmi chytá aj detvianskych podnikateľov a malých živnostníkov. Obchody sú prázdne, nikto nič nekupuje. Ľudia sa obmedzujú na základné potraviny.

„Pozrite sa, ako to tu vyzerá. Niekedy nám nestačili dva pokladne, dnes ani jedna pokladníčka nemá čo robiť,“ hovorí predavačka v prázdnych potravinách.

„Začína sa hovoriť, že budú musieť znižovať stavy aj u nás. Tých pár ľudí za deň vraj zvládne majiteľ aj sám,“ dodáva skepticky.

Obchodníci tvrdia, že ľudia by kupovali, ale nemajú za čo. Úspory už minuli, dokonca si už nemajú ani od koho požičať, lebo takmer všetci sú v Detve na tom rovnako.

Rodina Dušana Vepřeka definuje situáciu.

„Opravujeme a obšívame si staré veci. Na nové nie sú peniaze, moja rodina je celá nezamestnaná.“

Obchodníci označujú situáciu za kritickú. Niektorým v posledných mesiacoch poklesli tržby na tretinu a ak to takto pôjde ďalej, hrozí im zatvorenie prevádzok.

„Je to veľmi zlé. Rodiny sú zadlžené a nemajú za čo nakupovať. Mesto to vidí aj na poklese poplatkov za predaj alkoholu a cigariet. Majitelia obchodov majú opodstatnenú obavu, že ľudia budú kradnúť,“ hovorí primátor Ján Šufliarsky.

Finančná núdza v Detve môže podľa primátora spôsobiť aj ďalšie zvyšovanie nezamestnanosti. Prevádzky, ktoré niekedy pracovali pre Podpolianske strojárne, dnes nemajú čo robiť. Napríklad MHD už obmedzila spoje smerom do fabriky, ktorými sa prepravovali aj ľudia do okolitých obcí, otázny je aj osud firmy, ktorá pre zamestnancov strojární zabezpečovala stravu…

Ako Detvanci dokážu prežiť?

Primátor tvrdí, že jedine prísnou selekciou a znižovaním výdavkov na minimum. Ľudia neplatia za byty a neodvádzajú dane, a mesto im to zatiaľ pardónuje. Kupujú len to najnutnejšie.

„Je to začarovaný kruh. Chcel som si odkúpiť byt do vlastníctva, ale nemôžem, pretože nemám zaplatené nájomné. Chcel som si zobrať úver v banke, ale nedostal som ho, lebo by som ho nemal z čoho splácať,“ hovorí o nabaľovaní problémov Dušan Vepřek.

Jeho syn situáciu vyriešil odchodom do Nemecka.

„Už dva roky som ho nevidel, dcéra ešte študuje, ale za chvíľu tam pravdepodobne odíde tiež.“

Kultúra na bode mrazu

Mesto je podvečer takmer prázdne. Ľudia tam nemajú kvôli čomu chodiť. Autá sa na cestách objavujú len sporadicky. Jediné kino v Detve už hráva len jeden deň v týždni, aj to nie vždy, pretože ľudia nemajú záujem. Priemerná návštevnosť kina Marína je 25 až 30 ľudí za týždeň. Na ilustráciu, za celý minulý rok prišlo do kina len 667 Detvančanov. Jeden z dôvodov – drahé vstupné. Napríklad na oscarovom Koljovi boli len zamestnanci miestneho Domu kultúry.

Ďalší osud jediného kina v Detve je nejasný. Kontrolný technik označil stav premietacieho zariadenia za nevyhovujúci a fungovať už môže podmienečne len jeden rok. Nová premietačka stojí približne 700-tisíc korún a na to prevádzkovateľ nemá.

Mesto nemá ani na iné kultúrne podujatia. Vstupenky na zábavné programy Nogu, Skrúcaného či Andrásyho a Vacvalovej by podľa prepočtov stáli od 200 do 350 korún, aj to by umelcov zaplatili len pri vypredanej sále. Podobné problémy majú aj známe folklórne Podpolianske slávnosti. Reálna cena jedného lístka, odzrkadľujúca skutočné náklady, by totiž vyhnala cenu na 200 korún, čo by si mnoho Detvančanov nemohlo vôbec dovoliť.

Jedinou spoločenskou udalosťou, ktorá ešte zostáva, je šport. Aj ten však v podmienkach Detvy trpí finančnou podvýživou.

Psychológovia varujú

Situáciou v Detve sa už zaoberajú aj psychológovia a označujú ju jednoznačne za alarmujúcu. Riaditeľka pedagogicko-psychologickej poradne Daniela Gajdošechová hovorí, že pomery v rodinách sa zhoršujú, čo vplýva na normálny psycho-sociálny vývoj detí. Ak sa situácia v dohľadnom čase nezlepší, hrozí kriminalizácia mládeže.

„Zatiaľ sa situácia prejavuje najmä v pocitoch beznádeje, bezradnosti až nezdravej pasivite detí,“ tvrdí psychologička.

Objavuje sa rastúci počet detí s poruchami správania sa. V priebehu štyroch až piatich rokov spozorovali detvianski psychológovia trojnásobný nárast. Odborníci sa obávajú aj stúpajúcej agresivity školákov. Zmeny v správaní zdôvodňujú napätou situáciou v rodinách, nervozitou a častými hádkami z nedostatku peňazí.

„Rodičia sa viac venujú existenčným problémom a akoby sa zabudli rozprávať so svojimi deťmi,“ hovorí Daniela Gajdošechová.

Neriešenie detských problémov dospelými však v Detve, a nie len tam, núti často ešte psychicky nezrelú mládež, aby si ich riešila sama. Väčšinou sa to deje na ulici. Skupinky sa bezcieľne potulujú po sídlisku a odborníci varujú – je len otázkou času, kedy sa zorganizujú, a potom bude zle.

Polícia zatiaľ detské organizované gangy v Detve neeviduje, ale ako tvrdí, netreba to podceňovať. Stačí, aby sa našiel jeden, čo ich dá dokopy, a začnú kradnúť. Napríklad v Banskej Bystrici funguje niekoľko organizovaných skupín, ktoré sa zaoberajú krádežami v obchodoch. Nie je výnimkou, že kradnú na objednávku.

Niekoľko obchodníkov sa domnieva, že takéto aktivity sú aj v Detve, a tvrdia, že nekradnú iba deti.

Pätnásťročného Mira (aspoň tak to tvrdí) sme objavili večer s kamarátmi medzi panelákmi. O organizovaných gangoch vraj nič nevie. Počas celého rozhovoru sa spokojne usmieval a poťahoval z cigarety. Na otázku, či už niekedy kradol, s nezmeneným výrazom najprv neodpovedal. Keď zmizol fotoaparát, prikývol a dodal: „Na drzovku.“

Drzovka, ako sme sa dozvedeli, je jednoduchý spôsob. Do vopred vyhliadnutých potravín bez zabezpečovacieho zariadenia chodia dvaja. Kým jeden dáva pozor, druhý naplní vak väčšinou fľašami s drahým alkoholom a popri pokladni utečú.

„Niektorí za nami vybehnú, ale asi to polícii nehlásia. Radšej neberieme veľa, potom sa im to neoplatí,“ sucho konštatuje mladík. Alkohol a všetko ostatné za polovičnú cenu predajú na ulici alebo v reštauráciách. Vraj je o to záujem.

Na konci tunela nie je hladovka

Šéf podpolianskych odborárov Stanislav Ľupták je po mnohých protestoch vrátane mítingov pred úradom vlády už unavený a znechutený. Po nedávnom oznámení o hromadnom prepúšťaní uvažuje o protestnej hladovke.

„Neviete si predstaviť, ako som sa cítil, keď som pred banskobystrickým súdom držal v ruke dva návrhy na konkurz fabriky, kde začínal ešte môj otec. Slzy som mal v očiach,“ hovorí Ľupták.

Podľa neho po nesplnených sľuboch vlády už pomôže len vyhlásenie generálneho štrajku. Ľudia v Detve však vážne pochybujú o tom, že ich to vráti do práce. Oni už totiž pochybujú o všetkom a neveria ničomu.

DANIEL VRAŽDA

FOTO SME – JÁN KROŠLÁK