Potom napísal knihu o starom otcovi Polia cti a dostal za ňu Goncourtovu cenu. Bolo to neuveriteľné. Keď po víťazovi začala pátrať francúzska televízia, našla ho v tom stánku, medzi starými kaviarňami, továrňami a skladiskami z tehál a železa, čo prežili od devätnásteho storočia.

Odvtedy patrí k slávnym francúzskym spisovateľom, ba k najváženejším z nich.

Hviezdny dážď

V očiach všetkých médií už zrejme raz navždy zostane tým predavačom novín, ktorý si vytiahol jackpot. Jeho prózy sú pomalé, realistické a clivé. Jean Rouaud vložil svoj smútok do textu a ako zázrakom to fungovalo - na novinový stánok s chudobným mládencom sa zosypal hviezdny dážď.

„To vždy vyvolá efekt zvedavosti,“ komentuje Rouaud svoj imidž. „Lenže táto zvedavosť nejde dokopy s druhom písania, ktorý potom ľudia nájdu v mojich knihách.“ Keď začal putovať ako hviezda z mesta do mesta, zistil, že ľudia od neho vlastne chcú, aby hovoril viac o minulosti v zastrčenom kiosku než o literatúre.

Páči sa mu, že hocikde nečakane stretáva svojich bývalých zákazníkov z ulice de Flandre, spomínajú na staré časy, hovoria si vtipy. Jedného z nich našiel v Londýne po ceste na debatu s čitateľmi, ktorí sa prišli pozrieť na francúzsky fenomén. Zarozprával sa s ním a prišiel neskoro ako hollywoodska hviezda. „Ten príbeh ma bude sprevádzať až do konca, to už viem. Bol to šťastný príbeh, aj sa šťastne skončil.“

Dnes sa pohybuje väčšinou v parížskom centre okolo bulváru Saint-Germain. Je slávny, slušný, prívetivý, rezervovaný, sebavedomý aj plachý. Francúz v baloniaku so šálom a zeleným batôžkom číta noviny alebo cez kaviarenské výklady obdivuje secesiu.

Po Poliach cti, ktoré ako jediná z jeho kníh vyšla aj v slovenskom preklade, vydal deväť románov, sú o otcovi, matke, blízkych. „Píšem dlho, ale nikdy, nikdy som nevymyslel čistú fikciu. Možno nemám fantáziu,“ hovorí Rouaud. „Ale viem, že musíte nutne prejsť vrstvou fikcie, musíte skonštruovať akési javisko, ktoré by mohlo ten príbeh spojiť. Na biografické stromy štepím odchýlky od reality.“ Všetky jeho knihy sú poctami nenápadným ľuďom, krúžia okolo smrti, sústavne a vytrvalo.

Šaronovec antisemita

V týchto dňoch je v parížskych kultúrnych kruhoch čosi ako pohotovostný stav. „Náš jedenásty september,“ zaznelo v preplnenej parížskej sále Zénith, kde umelci ako spisovateľ Jean Rouaud, režisér Costa-Gavras či speváčka Jane Birkinová medzi hudobnými číslami vyzývali Francúzov, aby znemožnili Le Penovi cestu k moci.

Francúzske noviny sú vôbec teraz Le Pena plné. Bezprostredne pred druhým kolom prezidentských volieb si však tie najdôležitejšie vyžiadali práve názor Jeana Rouauda.

„Je tu hodina hranatých lebiek a prostých duchov. Bush, Šaron, Berlusconi a teraz Le Pen. Tu to máme,“ píše Rouaud v článku Ako nás prešiel smiech pre Libération a Le Monde. „A čo je vrcholom irónie: náš bretónsky fašista, muž, pre ktorého boli plynové komory detailom dejín, dostal nedobrovoľnú pomoc od Šarona.“ Le Pen je, paradoxne, jediným európskym politikom, ktorý súčasný izraelský vojenský postup vyslovene podporuje a pochválil ho vo veľkom rozhovore pre veľký izraelský denník.

„Le Pen si ešte stále spomína na alžírsku vojnu a chápe, že Šaron musí zmeniť vojenské víťazstvo na politické, zničiť preto palestínske úrady a odsunúť vznik nezávislého palestínskeho štátu na nekonečno. Vyhlási sa za znalca a odobrí Šaronovu politiku spálenej zeme. Samozrejme, že účel svätí prostriedky. A tento Le Pen že by bol antisemitom? Dovoľte, aby som sa zasmial!“ A končí slovami: „Ale nie. Smiech nás prešiel.“

Ako nás prešiel smiech

„Francúzsko ešte donedávna poúčalo o morálke všetkých naokolo. Dnes sa na nás všetci smejú,“ povedal britským novinárom. Rakúsky ultrapravicový populista Haider sa dostal k moci čiastočne aj preto, že sa na tom rakúski politici dohodli, a rakúska demokratická verejnosť proti tomu dlho vehementne protestovala. Le Pen sa však dostal do druhého kola, ktoré bude 5. mája, jednoducho v apatických voľbách. Ľavica postavila niekoľkých kandidátov, ktorí sa vyradili navzájom. A plno ľudí nevolilo vôbec. „Do útoku na politickú pozíciu sa vyráža zamladi, ale pochoduje sa celý život. Po ceste skoro všetci odpadnú,“ tvrdí Jean Rouaud.

Vo francúzskej politike vládne fenomén nezosaditeľných vodcov. Keď de Gaulle prehral referendum, odstúpil a prišli ďalší. Ale dnes? „Nikto nenašiel recept na to, ako sa presadiť v tomto monarchistickom, vládcami stráženom systéme. Ostatní smú byť nanajvýš dvoranmi. Je únavné byť celý život mladým hrdinom. Tí všetci sa márne snažili zosadiť nezosaditeľných - Chiraca a Giscarda, ktorí presne tak ako Mitterrand sformovali svoje strany na bojové stroje. Ich jediným účelom bolo, aby ich ochraňovali na najvyššej špici. Pobočníci a zástupcovia organizovali vzbury, prevraty aj sprisahania, v ktorých sa len vyčerpali a zničili,“ myslí si Jean Rouaud.