Viacerí analytici či bývalí korešpondenti v Chorvátsku, Bosne a Srbsku sa zhodujú, že za rozpadom a tragédiou starej Juhoslávie nie je iba etnická nenávisť, ale aj manipulácie tamojšej politickej elity. Viac ako ktokoľvek iný z pôvodne komunistických a neskôr nacionalistických predákov vynikol bývalý juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič.

To najväčšie bohatstvo, ktoré stará Juhoslávia mala - šesť národností, trinásť etnických menšín, dvanásť jazykov, tri z nich oficiálne (početné a rozdielne dialekty), dve abecedy, tri náboženstvá - premenili nacionalistické reči na hlavnú prekážku demokratizácie, aká na rôznej úrovni prebiehala v celom bývalom komunistickom bloku.

Juhoslávia, hoci mala ekonomický lepšie štartovacie podmienky, prežívala v 80. rokoch oveľa turbulentnejší prechod k demokracii. Po smrti generála Josipa Tita v roku 1980 neprišiel frontálny šok ako v Poľsku ani rokovania ako v Maďarsku, ba ani prefarbenie komunistov na demokratov, ako to v počiatkoch zažili Bulhari či Albánci.

Posttitovské obdobie ako prvá poznačila ekonomická kríza, ku ktorej sa ako jeden z kľúčových faktorov rozpadu v druhej polovici 80. rokov pridal Slobodan Miloševič. Populista, ktorý sa z bankára a komunistu vypracoval na hovorcu nacionalistov a ktorý v roku 1988 zlikvidoval autonómiu Vojvodiny a o rok neskôr i Kosova. Jeho politika vážne narušila jemnú etnickú rovnováhu prosperujúcej krajiny a s jeho príchodom sa miestne elity premenili na nacionalistov.

V roku 1986 sa Slobodan Miloševič stal šéfom Komunistickej strany Srbska. V roku 1987 už rečnil ako nacionalista v Kosove. Získal podporu, potlačil opozíciu, stranu vyčistil od reformistov a rivalov.

V roku 1989 sa vo východnej a strednej Európe rúcal komunizmus. Slobodan Miloševič ale až o rok neskôr premenoval Srbskú komunistickú stranu na socialistickú a zmenil ju na prominentný nacionalistický klub. Paralelne sa Liga komunistov (v podstate juhoslovanská komunistická strana) rozdelila podľa etnického pricípu.

Práve Miloševič „zreformoval“ federálnu ústavu na centralistický zdrap, ktorým chcel potlačiť dovtedy bohaté právomoci republík a autonómií, čím spôsobil inštitucionálnu krízu. Práve Miloševič tak svojím prístupom premenil komunistických predákov Chorvátska, Slovinska, Bosny a Macedónska na nacionalistov.

Ak sa v prvých rokoch vládnutia (1987 - 1991) Miloševič snažil centralizovať štát, tak federálny premiér Ante Markovič volal po ekonomických reformách. Miloševičovi ľudia v Srbsku už ale šermovali výrokmi, že bohatšie republiky Srbov vykorisťujú, čím vytvorili obchodné bariéry. Tým pádom prestal existovať i ekonomický priestor. K ekonomickému a inštitucionálnemu rozpadu sa pridal i kultúrny, keď médiá, vtedy iba málo pluralitné, podporovali etnickú nenávisť.

Inými slovami, rivalita medzi komunistickými funkcionármi na lokálnej úrovni viedla ku konfliktu s juhoslovanským Miloševičovým centralizmom. K tejto zmesi sa ešte pridal nedostatok demokratickej tradície od Slovinska až po Macedónsko, čo iba vyhovovalo tým politikom, ktorí vedeli hlasy získavať iba nacionalizmom. Vo voľbách v roku 1990 tak vyhrali nacionalisti (väčšinou bývalí komunisti).

A čo robil Západ? Spojené štáty spočiatku neustále prízvukovali, že podporujú územnú celistvosť starej Juhoslávie, čo sa s odstupom času hodnotí ako pozitívny krok. No vojna v Perzskom zálive washingtonských stratégov nútila, aby otázku Juhoslávie hodili Európskym spoločenstvám. V Bruseli sa ako najsilnejšie slovo prejavilo nemecké, ktoré neuváženým postupom de facto prijalo chorvátsky nacionalizmus. Po neúspešných rokovaniach o reforme federácie a Miloševičovom odmietaní konfederatívneho usporiadania vyhlásili Slovinsko a Chorvátsko v lete 1991 nezávislosť. V ten istý deň vypukli prvé prestrelky. Odvtedy sa niekedy rýchlejším a inokedy pomalším tempom kedysi prosperujúca krajina začala rozpadávať. (taa)