stich účastníkov - festival štartuje 8. júna a potrvá do 15. septembra. Dokumenty, najvýznamnejšia výstava či festival súčasného umenia, majú byť „transnacionálnou výstavou“ a „zahŕňať všetky generácie a žánre“, vyhlásil riaditeľ Dokumentov Okwui Enwezor, štyridsaťročný kurátor, kritik, básnik a esejista. „Umenie je veľmi rôznorodé a nesídli iba v jednej časti sveta. To hovorí táto výstava.“ Dve tretiny vystavujúcich sú z Európy a Ameriky, asi štyridsať umelcov z Ázie a Afriky a jeden z Austrálie. Až do utorka boli takmer všetky mená neisté. Len o jednom sa vedelo - o Švajčiarovi Thomasovi Hirschhornovi.

Thomas Hirschhorn, ako väčšina umelcov, nemiluje fixné kategórie. Kritici ho zaraďujú ku konštruktivistom, on tomu vôbec nevenuje pozornosť. Impulzom prác je pre neho protest - proti všetkému klasickému, ušľachtilému, čomukoľvek, čo sa - či v politike, alebo umení - štverá na piedestál dôstojnosti a slávy. Jeho hnacím motorom je zúrivosť voči pokrytectvu a absurditám tohto sveta.

Je moralistom a cíti povinnosť bojovať svojím umením proti nespravodlivosti. Ak na tom zarobí, tým lepšie. Nemá rád slová ako „politické umenie“. Žiadne umenie nie je samo osebe politické, môže však ako také pôsobiť. Pôsobiť umením politicky znamená, napríklad, dobre zaplatiť obyvateľom kasselského Severného mesta na Sídlisku Friedricha Wöhlera za pomoc pri budovaní jeho príspevku do Dokumentov. Bude to pomník uctievanému francúzskemu básnikovi Georgesovi Batailleovi.

Divák nemá ustrnúť v úžase z toho, čo vidí, ale aktívne - nie „inter-aktívne“ - vstúpiť do vzťahu s dielom, ktoré rozbíja vymedzenia a hranice. Preto k dielu patrí aj diskusný pavilón s bufetom. Hirschhornovmu rovnostárskemu chápaniu umenia zodpovedá aj podoba pomníka: nie monolit, ale sústava z ôsmich prvkov, ktoré sa rozbiehajú a vetvia, takže si môžete ohmatávať nové súvislosti a spojenia. Hovorí tomu otvorené spoločenské dielo. Jeho materiály sú tu rovnako chudobné ako vždy: drevo, umelá hmota, lepiaca páska. Uplatnia sa aj smeti. Práve to, čo nikto nechce, čo nikoho nezaujíma, čo sa vyhadzuje, tu dostáva slovo. Nič z toho nie je trvalé: či je to pomník Deleuzovi alebo Baruchovi Spinozovi, nič si nenárokuje na večnú hodnotu. „Nič trvalé nepretrvá,“ povedal Hirschhorn francúzskym novinárom. Preňho je dôležité: „Som schopný vytvoriť svojím dielom stretávanie? Som schopný vytvoriť svojou prácou udalosť?“

Priestorovímy koordinátmi v živote Thomasa Hirschhorna sú Davos a Paríž. Davos, jeho rodisko a miesto jeho detstva, hyperelegantné stredisko zimných športov, a Paríž, hlavné mesto revolúcií. V tomto meste živej kultúry zápasov a zvád je Thomas Hirschhorn doma už pätnásť rokov. Príroda mu nič nehovorí. Sústreďuje sa len na ľudí a ich paradoxy, lži a veľké a malé katastrofy. Idylickú krajinku v Davose prezentoval roku 2001 v galérii Zürcher Kunsthaus ako apokalyptickú panorámu hnijúcich odpadkov a zúrivých bitiek.

V Bordeaux vystavil ručne písané tabule bezdmovcov ako chatrč. Jeho umenie je preňho hlavne „nástrojom, ako spoznávať svet, zisťovať, v akom čase žijeme“. Je pre neho prirodzené reagovať vlastnými prostriedkami na jedenásty september alebo na volebný úspech Le Pena. Nie na holokaust - lebo čo iné môže už vyvolať pamätník holokaustu okrem „pocitu smútku a účasti“. A to je pre neho málo. Chce provokovať, spochybňovať konvencie, podvracať, vyrušovať. Verí, že umenie má silu meniť svet - nenadarmo ho prirovnávajú k ruským konštruktivistom, ktorých obdivuje.