„Prvý zápas na šampionáte máme úspešne za sebou a ja som mal z výkonu Rasťa Staňu takú radosť, akoby som sám chytal. Sme kamaráti, nie rivali. Bývame spolu, lebo si povahovo vyhovujeme. Vieme, kedy potrebuje brankár pokoj, kedy sa môže rozptýliť. Hoci som v závere základnej časti NHL dostal príležitosť v bránke Nashvillu, nerobil som si žiadne nároky, že musím automaticky chytať aj na majstrovstvách sveta. Tréner najlepšie vie, koho zaradiť do zostavy. Ak dostanem šancu, budem sa snažiť pomôcť mužstvu.

Po olympiáde v Salt Lake City som trochu zmenil štýl, predtým som niekedy dosť nezmyslene išiel dole na kolená. Teraz sa to snažím viac ustáť. Zmena sa ukázala ako nutná, po ZOH som bol týždeň v Nashville a v tréningu mi to hráči strieľali všetko hore pod žŕdku. Uvedomil som si, že takto to ďalej nepôjde. Začal som viac posilňovať stehná. Keby som nezmenil štýl, tak by som v NHL nemal šancu. Tréner brankárov v tíme Predators mi s tým pomohol, upozorňoval ma na detaily. Pripomínal, že strelca treba zdolať a presadiť sa fyzickými schopnosťami.

Som vo Švédsku prvý raz, z lietadla vyzerala krajina ako v rozprávke. Prekvapilo ma však, že organizácia šampionátu v takejto hokejovej veľmoci v prvých dňoch škrípala. Pestrejšiu stravu by privítali aj spoluhráči, nielen ja. Nedeľňajší voľný deň sme po predpoludňajšom tréningu využili na zábavu pri počítači. Dva razy denne zatelefonujem domov – manželke Ade, rodičom či kamarátom. Dúfam, že budem mať pre nich z majstrovstiev samé dobré správy. (on)