Nechcem režírovať svoje hry

Spokojný Roman Olekšák pred pražským Národným divadlom. FOTO ČTK – MICHAL DOLEŽAL

„Pánové, já vás neznám, musíte se mi představit,“ uviedol český minister kultúry Pavel Dostál odovzdávanie odmien laureátom Ceny Alfréda Radoka v kategórii pôvodných divadelných hier. Z desiatich nominácií porota neurčila víťaza, ale udelila tri druhé ceny a medzi šťastným triom neznámych, ktoré sa v piatok podvečer predstavilo na javisku pražského Národného divadla (za prítomnosti spoluzakladateľa tejto prestížnej súťaže Václava Havla), bol aj študent 3. ročníka réžie na Vysokej škole múzických umení ROMAN OLEKŠÁK. Cenou za svoju hru Neha nadviazal na úspechy Viliama Klimáčka, ktorý získal Radokovu cenu štyrikrát, ale aj na ceny Silvestra Lavríka a Jozefa Gombára.

Aj slová ministra Dostála potvrdzujú, že v tejto kategórii sú často úspešní autori mladí, menej známi, neetablovaní v renomovaných divadlách. Čím to je?

„Pri textoch sa možno hodnotí práve niečo nové, čo tu ešte nebolo a nejakým spôsobom prekvapí. Keď to porovnám trebárs s herectvom, to je profesia, kde hrá veľkú rolu skúsenosť. Možno aj preto ceny za herectvo väčšinou dostávajú ľudia, ktorí sú už ľudsky či profesijne zrelí.“

Ako sa vám páčil ceremoniál v kulisách večerného predstavenia Hamleta, ktorý si pripravil a moderoval v cimrmanovskom duchu Ladislav Smoljak?

„Ani príliš nie, ocenil som však vynechanie ďakovných rečí.“

Keďže ste boli medzi nominatmi aj minulý rok, môžete porovnávať.

„Nemôžem, vlani som zmeškal vlak do Prahy.“

V Čechách sa pred časom ozvali hlasy, že súťaž sa nestala očakávaným objavovaním skrytých mimoriadnych talentov, a teda že problém úrovne českých i slovenských textov nie je len otázkou šance, ktorú súťaž ponúka. Aký je váš názor na jej zmysel?

„Poviem dosť sprofanovanú vetu, ktorá však platí – umenie vždy reflektuje dobu, v ktorej vzniká. A my dnes žijeme v divnom čase, ktorý je ťažko zmapovateľný, chaotický, takže aj v umení len sem-tam vznikne niečo, čo zapôsobí. Ale aj keby sa za desať rokov našla čo len jedna vec, ktorá je dobrá a inak by sa nedostala na svet, tak súťaž má svoj zmysel.“

To sa zrejme týka aj jej mladšej slovenskej paralely – súťaže Dráma a jej finále Divadelného trojboja?

„Samozrejme, už len fakt, že hry vychádzajú v zborníku, pomáha vývoju slovenskej drámy. Aj ja si ich prečítam a vidím, čo som opomenul, aké sú tendencie.“

Počas predošlého režimu vývoj slovenského divadla, tak ako celého umenia, musel jednoducho preskočiť isté trendy, ktoré boli u nás na indexe. Vy patríte ku generácii, ktorá tento problém už nemá, vnímate to vôbec?

„Určite. Prekonávanie chýbajúcej kontinuity v generáciách, ktoré to postihlo, je individuálne. Poznám pedagógov, ktorí majú zmapované obrovské množstvo divadelných foriem, vyznajú sa aj v tom, čo tu sa nemohlo hrávať, a potom sú aj takí, u ktorých to vákuum je cítiť. Zlom v roku 1989 bol taký silný, že mnoho ľudí sa zastavilo a už nestačili s dychom.“

Myslite si, že tento pocit má aj divák?

„Je veľmi ťažké povedať, či divák vôbec potrebuje kontinuitu, či mu nestačí jednoducho v istej chvíli prísť do divadla a niečo si pozrieť.“

Môže kvalitný text vzniknúť bez väzby na konkrétne divadlo, bez spriazneného tvorivého zázemia?

„Nepíšem pre žiadne divadlo, väčšinou si nepredstavujem hercov, ktorí by to hrali, ale ešte v Poprade som písaval v malom divadielku Christiania pri rovnomennom kníhkupectve jednoaktovky, kde som to javisko videl a cítil.“

Divadelná dráma sa deklaruje aj ako samostatný literárny druh. Vnímate ju tak alebo viac ako predlohu pre inscenáciu?

„Aj keď pri písaní na hercov nemyslím, v každom prípade si predstavujem, ako to bude na javisku vyzerať. Iste, môže byť aj pútavým čítaním, ale hra bez javiska – to nie je ono. Hra musí žiť, o tom je divadlo.“

Ako si predstavujete profesionálnu dráhu?

„Zatiaľ sa tým nezaoberám, pre mňa je teraz dôležité, že pripravujem bakalárske predstavenie Meno od Jona Fosseho. Pri rozhodovaní sa bude dôležitým kritériom sloboda v tvorbe.“

Študujete réžiu a pritom píšete hry. Nezaváňa to autorským divadlom?

„Toho sa trochu bojím. Už pri réžii cudzieho textu sa stáva, že po mesiaci práce nepostrehnete veci, ktoré iní z odstupu vidia. Písať chcem, ale necítim potrebu režírovať svoje hry.“

CENY ALFRÉDA RADOKA

Najlepšia inscenácia

David Radok - A. Berg: Vojcek (ND Praha a Göteborgs Operan)

Najlepší ženský herecký výkon

Marie Málková - Madelaine (Carriere: Terasa, DNZ Praha)

Najlepší mužský herecký výkon

David Prachař - Faust (Marlowe: Tragická historie o doktoru Faustovi, Divadlo komedie Praha)

Divadlo roku

Klicperovo divadlo Hradec Králové

Hra roku

Petr Zelenka: Příběhy obyčejného šílenství, Dejvické divadlo Praha

Scénografia roku