Izraelská propagandistická mašinéria vyvíja nesmierne úsilie, aby presvedčila svet, že izraelské vojská nespáchali organizovaný masaker na palestínskych civilistoch počas ôsmich dní tvrdých bojov v Džaníne. Premiér Ariel Šaron však robí chybu, keď sa snaží sabotovať vyšetrovanie týchto udalostí. Komisia OSN, ktorú do zničeného utečeneckého tábora pozval izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres, bola zadržaná, keď sa izraelská vláda rozhodla, že sa jej nepáčia jej kompetencie. Napokon generálny tajomník OSN Kofi Annan pridal ďalších vojenských expertov do tímu, ktorý tak bude podľa Jeruzalema vnímavejší k vysvetleniu použitia masívnej sily. Je to ďalšie víťazstvo Šarona, ale je to Pyrrhovo víťazstvo.

Izraelské odmietnutie pustiť médiá a humanitárne organizácie do tábora počas šiestich dní po skončení operácie vzbudilo vo svete pochybnosti. V mnohých skrslo podozrenie, že Šaron, ktorý používal buldozéry rovnakým spôsobom pred 30 rokmi v Gaze a dovolil svojim maronitským spojencom v Libanone vyvraždiť utečenecké tábory v Sabre a Šatile v roku 1982, sa dopustil novej masakry. Aj keď dokázateľne v Džaníne masakra nebola organizovaná.

Doteraz známe skutočnosti spejú k záveru, že vojaci, väčšinou rezervisti, prepadli panike, keď medzi nimi narastali obete. Veľa Palestínčanov zabili svojvoľne a bola to chyba, ale pravdepodobne išlo len o desiatky. Existujú aj správy o tom, že izraelskí vojaci využívali civilistov ako živé štíty, čo je prísne ilegálne, ale k tomu došlo počas tejto poslednej operácie po celom západnom brehu Jordánu.

Ukazuje sa, že izraelskí vojaci začínajú byť menej profesionálni, ako by sa od nich čakalo. Ich disciplína je však stále lepšia ako bojovníkov, ktorým čelia. Zahraničný vojenský dôstojník z jednej z pozorovateľských misií na hranici Izraela ich opísal ako „treťotriedne sily bojujúce proti piatotriednym oponentom“.

Skutočný význam Džanínu je iný a vystihol ho izraelský spisovateľ Uri Avnery: „Keď sa zahraničné médiá nedajú ďalej zadržať a obrázky hororu sú publikované, môžu vzniknúť dve verzie: Džanín ako príbeh masakru a Džanín ako palestínsky Stalingrad, príbeh nesmrteľného hrdinstva. Ten druhý zrejme prežije.“ Šaron venoval Palestínčanom Džanín - zakladajúci mýtus štátu, ktorý bezpochyby skoro budú mať.

Proti presile piati a možno desiati na jedného, len s kalašnikovmi a výbušninami proti tankom a automatickej paľbe z helikoptér bojovníci v Džaníne čelili izraelskej armáde a obraňovali svoju maličkú bázu osem dní. Polovica alebo ešte viac bola zabitá. Bolo to prvýkrát, čo Palestínčania bojovali týmto spôsobom. „Mýty o Džaníne a Arafatovom sídle v Ramalláhu budú časťou národného povedomia nového palestínskeho národa, ľudia si budú myslieť, že ich bojovníci sú oveľa väčší hrdinovia ako izraelskí vojaci chránení vnútri tankov. Videli svojho vodcu v hrdinskom televíznom vystúpení, s tvárou osvetľovanou jedinou sviečkou, pripraveného kedykoľvek zomrieť. Nakoniec si budú pamätať len jedno: gigantická vojenská mašinéria útočila na malý palestínsky národ, ktorý sa jej postavil. To bude v očiach Palestínčanov aj iných nesmiernym víťazstvom, víťazstvom moderného Dávida nad Goliášom,“ tvrdí Avnery.

Autor: Londýn pre SME(Autor je historikom a publicistom)