„Zjedzte si tú gebuzinu sami!“ kričí Sandra. Dieťa s rozkošnou tvárou anjelika pichá vidličkou do jablkovej štrúdle tak zúrivo, až sa rozfrkne na celý stôl.

Matka päťročnej dcéry je úplne bezradná, netuší, čo ju tak vyviedlo z miery.

Za „starých zlatých“ čias, keď pre výchovu detí platili pevné zásady, by Sandra dostala facku a šla by spať bez večere.

Podľa antiautoritatívnej výchovy, ktorú si zvolili v tejto rodine, nedostane žiadny trest, ani ju nepošlú preč od stola. Matka so smiechom uprace rozhádzané jedlo a spýta sa:

„Miláčik, čo by si teda chcela večerať?“

Free výchova? Áno, či nie?

Traduje sa, že keď v 60. rokoch vyletel do vesmíru sovietsky Sputnik, Američania zostali v šoku, že zrazu nie sú prví. Údajne práve takto vznikla takzvaná free výchova – ako spôsob celkom nového prístupu k dieťaťu. S najväčšou pravdepodobnosťou boli pohnútky celkom iné, ale faktom zostáva, že koncom šesťdesiatych rokov došlo v oblasti výchovy naozaj k zemetraseniu. Z Ameriky sa prevalila tzv. voľná výchova do západnej Európy a po roku 1989 aj k nám.

Stará pevnosť tradičnej výchovy sa zrútila aj v takých krajinách, ako je Nemecko. Meradlá a ideály, podľa ktorých sa po stáročia vychovávali deti, sa otočili o 180 stupňov.

Odvtedy však u mnohých rodičov panuje veľká neistota, pretože neexistujú všeobecne platné pravidlá. Príručiek s najrozličnejšími výchovnými metódami síce pribúda, ale neistých rodičov tiež.

V poradniach sa ozývajú stále častejšie otázky.

„Čo máme ešte zakazovať?“

„Čo všetko musíme dovoliť?“

„Kedy nemáme ustúpiť?“

„Majú rodičia ešte nejaké práva?“

V detských dušiach vzniká chaos a zmätok, rodičia sa často nedokážu dohodnúť ani pred deťmi.

„Môj manžel zakazuje to, čo som ja práve dovolila, a ja zakazujem to, čo dovolil manžel,“ priznáva Sandrina mama.

Stále viac rodičov a vychovávateľov je bezradných. Hoci pri výchove chcú robiť všetko najlepšie, zdá sa im, že z ich detí vyrastajú malí tyrani. Udržiavajú svojich rodičov v pokluse a nechávajú ich okolo seba doslova tancovať.

Psychológovia sa stretávajú s rodičmi, ktorí sú výchovou svojho dieťaťa psychicky úplne vyčerpaní.

„Je zaujímavé, že agresivita sa u detí začína prejavovať až od osemdesiatych rokov. Do tej doby prevažovali medzi problémovými deťmi skôr deti úzkostné, neschopné, takí otĺkankovia či obetní baránkovia,“ hovorí známa nemecká detská psychologička českého pôvodu Jiřina Prekopová, ktorá sa týmto fenoménom začala zaoberať. Vo svojej knihe Malý tyran hľadá korene nezdravo narastajúcej panovačnosti detí.

„Rodičia sú svojimi deťmi zotročení. Nevedia, ako ďalej. Do vnútra svojho dieťaťa sa nedokážu dostať ani láskavým správaním, ani pochvalou, ani pokarhaním. Sú to často rodičia, ktorí občas ľutujú, že svoje dieťa priviedli na svet.“

Svoje deti budem vychovávať inak

Andrea vyrástla v rodine vojaka a učiteľky, z čoho usúdila, že matka s otcom obmedzovali rast jej osobnosti. Preto sa s manželom dohodla, že svoje deti bude vychovávať inak.

„V detstve som stále niečo musela, alebo naopak nesmela, a strašne mi to prekážalo. Manžel mal podobné skúsenosti, a tak sme si povedali, že svoje deti obmedzovať nebudeme. Vyrastajú jednoducho free,“ hovorí 35-ročná matka dvoch detí.

Päťročná Kristínka a sedemročný Jakubko nemajú teda nijaký presný denný režim. Okrem škôlky a školy v podstate nepoznajú, čo je to „niečo musieť“.

Keď prídu domov, Jakub si pustí počítač, Kristínka video. Keď skončia rozprávky, Jakubovi napadne, že nemá hotové úlohy.

Jeho „slobodomyseľná“ matka ho nenúti urobiť si ich popoludní, keď sa chce hrať.

„Prečo by sa mal učiť presne v určitú hodinu? Nechávam to na ňom.“

Pripúšťa však, že večer býva unavený a už mu to nemyslí, a tak počíta za neho.

Jedia len to, na čo majú chuť

Andrea zastáva možnosť absolútnej voľnosti aj vo výbere jedla. Jej deti nejedia veci, ktoré im nechutia. Je dokonca ochotná variť každému dieťaťu iné jedlo.

„Nenútim ich jesť, keď nie sú hladné,“ hovorí pyšne, priznáva však, že ju neustále ohrievanie podľa momentálnej chuti syna, dcéry či manžela predsa len unavuje.

Navyše Jakubko, ktorý zistil, že v školskej jedálni jedlá na výber neexistujú, býva často hladný.

„Tento spôsob výchovy by už skutočne potreboval zásah odborníka. Myslím si, že Kristínka a Jakubko nie sú vychovávaní free, ale že nie sú vychovávaní vôbec,“ komentuje Andreine metódy PhDr. Mária Sýkorová.

Psychologička je presvedčená, že príklad pani Andrey a jej (ne)výchovy by mal byť odstrašujúci.

„Pre každé dieťa, najmä nepokojné, je dôležitý pevný denný režim už od útleho veku. Práve ten ho môže paradoxne upokojiť, zbaviť strachov a neistôt, ktoré v sebe nosí. Malo by byť automatické, že sa v určitú hodinu robia určité veci a že istý čas je vyhradený na učenie, iný na hranie. Aj v škole musí dieťa poznať medze a jediné miesto, kde ich môže spoznať, je jeho rodina.“

Free výchova býva často skôr výhovorkou rodičov, ktorí na deti nemajú dosť času. Metóda absolútnej voľnosti je navyše riskantná, pretože nemusí dopadnúť tak, ako si rodičia predstavujú. Vo výchove sú dôležité predovšetkým prvé tri roky života, už vtedy sa musí dieťa naučiť privykať určitým pravidlám. Ak sa nenaučí zavčasu poslúchať rodičov, v škole narazí hneď v prvej triede.

Aj Andrea už občas rozmýšľa o tom, či vo svojej predstave o slobodnej výchove nezlyhala. Čoraz častejšie má pocit, že sa jej deti vymkli z rúk.

„Manžel to občas psychicky nevydrží, a keď už deti neúnosne hnevajú, začne na ne hystericky kričať. Ja vlastne tiež. Ale ono to aj tak nepomôže. Asi sme to s tou ich slobodou naozaj prehnali…“

Zlatá stredná cesta

Odhodiť naraz tradičný spôsob výchovy môže byť riskantné. Naše poňatie výchovy iste nie je v poriadku, ale naraz ho zrušiť a začať inak, sa nemusí vyplatiť. Pri mnohých veciach budeme totiž vedieť až o dvadsať- tridsať rokov, čo spôsobujú.“

„Američania sa už roky snažia od voľnej výchovy ustúpiť, pretože majú pocit, že im prerástla cez hlavu. Zbrane v amerických školách, drogy, agresivita a trestná činnosť mladistvých. Snažia sa brzdiť. Prapôvod vidia v 60. a 70. rokoch, ale či je to naozaj tak, nevedia ani oni,“ hovorí detský psychológ Václav Mertin. „Lenže, ak hľadáme súvislosti, nie je veľmi pravdepodobné, že deti náhle zblbli. Logicky si teda vysvetlíte, že za to môže asi výchova.“

„Sú to deti nešťastné, chytené do svojej vlastnej moci, v stálom nepokoji a úplne osamelé. Deti, ktoré tyranizujú svoje okolie, nebudú nikdy v živote šťastné. Nikdy nedosiahnu slobodu, kým budú závislé od moci. Môžu síce všetko brať, ale nemôžu nič dávať. A tak im unikne pôžitok prežívania normálnej lásky, v ktorej sa berie aj dáva,“ hovorí psychologička Prekopová.

„Nikdy nechcem mať deti!“ vyhlasuje 19-ročná Zuzana, študentka pedagogickej psychológie, ktorá chodí už tri štvrte roka varovať štvorročnú Lujzu na jedno bratislavské sídlisko.

„Spievam jej, tancujem, hrám divadielko, len aby som do nej dostala paradajkovú polievku.“

Bez rozpakov hovorí, že jej materské pudy sú na niekoľko rokov totálne zabité.

„Také rozmaznané dieťa som ešte nezažila a rodičia sa na tom ešte zabávajú.“

Keď babička ležala po infarkte v posteli, Lujza búchala dverami, behala do jej izby, hrala na flaute, a nikto jej ani slovkom nenaznačil, že babička potrebuje pokoj.

„Veď je ešte malá.“

Budúca psychologička Zuzana sa celkom zbytočne snažila Lujziných „free rodičov“ presvedčiť, že s nácvikom ohľaduplnosti treba začínať odmalička, trpezlivo, a najmä príkladom.

Kŕmenie v klobúku, uspávanie na koľajniciach

Je až neuveriteľné, ako dokážeme tancovať okolo svojich detí, len aby sa, preboha, najedli a zaspali.

Švajčiarsky satirik Franz Kohler popísal nezabudnuteľnú epizódu jednej rodiny, ktorá vôbec nie je taká absurdná, akoby sa mohla zdať. Môže sa odohrávať v ktoromkoľvek byte, kde sa mladí ľudia práve učia, čo je to byť rodičmi.

Dieťa v Kohlerovom fejtóne prestalo presne po roku svojho života jesť. Nepomohli hrozby, bitky, dohováranie, spievanie. Na tretí deň hladovania priniesol otec do detskej izby tanier s kašou, a chcel ho podať matke. Dieťa, oddelené mrežou, sa žiadostivo pozrelo na tanier. Otec mu začal dávať kašu cez mreže a vyšlo to! Dieťa zjedlo celý tanier. Ráno ho otec nakŕmil rovnako a odišiel do práce. Keď mu chcela na obed podať kašu cez mreže mama, dieťa utieklo. Večer však jedlo od otca úplne spokojne. Dieťa teda jedlo aspoň dvakrát denne, ale fakt, že ho musel kŕmiť iba otec cez mreže, dával rodičom zabrať. Nebolo jednoduché stihnúť to každý večer.

Raz večer si v rýchlosti zabudol dať dolu klobúk.

Ráno chcel dieťa nakŕmiť, ale odmietlo. Nemal klobúk.

Odteraz sa kŕmilo už len v klobúku. Tým sa však požiadavky dieťaťa zďaleka neskončili. Pri kŕmení musela byť v izbe vždy aj matka, ale len v nočnej košeli. Ak si dala župan, na prijímanie potravy cez mreže nebolo ani len pomyslenie.

Neveríte?

Rozprávanie matiek z hociktorého pieskoviska, napríklad na bratislavských Dlhých dieloch, by vydalo príbehy na nespočetné fejtóny tohto druhu.

Kŕmenie a zaspávanie malých tyranov je jednou z najobľúbenejších tém.

Sandrin otec si s hrôzou spomína na časy, keď každú noc naložil kočík s jačiacou dcérou do auta a vozil ju polnočným mestom, kým nezaspala. Prišli aj noci, keď musel kočík vyložiť a takmer hodinu chodiť s ním po koľajniciach, kým konečne zavrela oči.

Ak sa dieťa rozvrešťalo, začal sa celý proces odznova. Prakticky až do totálneho vyčerpania otecka.

Historička Martina sa dostala na psychiatriu v Pezinku po niekoľkých mesiacoch bdenia so svojou dvojročnou dcérou. Irenka budila mamu vždy presne o štvrť na dve v noci a chcela, aby si ju odniesla do postele. Matka si však nesmela ľahnúť, ale musela sedieť s prekríženými nohami, hojdať dievčatko v náručí a bzučať melódiu uspávanky. Ak nebzučala, Irenka protestovala silným revom a zobudila ocinka. Vrcholom rituálu pre Irenku bolo, keď nechala rotovať matkin snubný prsteň na svojom prstíku.

Psychologička Prekopová tvrdí, že podobné prejavy moci, začínajúce sa v ranom detstve, ktoré rodičia včas nezabrzdili, nachádzame v životných príbehoch ľudí, ako sú teroristi, násilníci, drogovo závislí.

Spomienky zločincovho otca môžu všeličo vyjaviť.

„Náš syn bol už ako jednoročný svojhlavý. Nikdy sme ho nesmeli viesť za ruku. Už odmalička vedel, čo chce. Bola to osobnosť.“

Takto sa nadchýname veľmi často a málokedy si všímame tichú cestu od rozkošnej osobnosti k tyranovi, ktorý určuje dianie v rodine, rozhoduje o jedálnom lístku, obsluhe televíznych kanálov, smere rodinných prechádzok, zozname hostí či o obsahu ich rozhovorov.

* * *

Sandra sa má zatiaľ fajn. Práve minulý týždeň mala narodeniny. Dostala sadu detského náradia. Všade tlčie kladivkom a náramne ju to baví. Rodičia jej to dovolia, lebo sú ešte stále antiautoritatívni. Lenže u babičky je v obývačke drahocenný starý nábytok. Dvestoročné stojace hodiny už majú škrabanec. Keď babička s deduškom prosia Sandru, aby kladivko nechala doma, rodičia oponujú, že dieťa sa musí slobodne rozvíjať. Keď vnučka príde na návštevu nabudúce, deduško s babičkou majú už nábytok obalený vlnenými prikrývkami….