ovali ich majiteľom pri príležitosti poľnohospodárskej reformy. Nový poľský zákon o reforme sa týkal výlučne obrábateľnej pôdy, a nie obytných domov, ani hnuteľných majetkov. Napriek tomu konfiškovala nová moc aj budovy, parky a iné reality – na základe dekrétu ministerstva poľnohospodárstva, ktorý však nebol legislatívne odobrený. V tých časoch sa udržiavalo revolučné presvedčenie, že v dôsledku poľnohospodárskej reformy musia statkári nevyhnutne prísť o svoj majetok. Časť tohto majetku sa dostalo do múzeí. Niektorí z bývalých majiteľov, prípadne ich dediči, sa dnes domáhajú vrátenia umeleckých diel, o ktoré prišli ich rodiny v dôsledku porušenia vtedy platných zákonov a predpisov.Do poľských múzeí sa dostal aj tzv. pozostatkový majetok, ktorý po evakuácii nemeckého obyvateľstva našli Poliaci na západe a severe krajiny – v palácoch, múzeách, kláštoroch alebo kostoloch v Štetíne, Gdansku alebo v iných mestách. Vďaka starostlivosti poľských múzejníkov sa tieto diela napriek vtedajšiemu ošiaľu ničenia a rabovačkám zachovali. Neskôr sa z nich vytvorili v Národnom múzeu vo Varšave a vo Wrocławi vynikajúce galérie stredovekého umenia.

O vrátenie týchto diel do západných vojvodstiev Poľska sa usilovali ešte vojvodskí tajomníci strany za komunistickej vlády, keď chceli získať popularitu u miestneho obyvateľstva. Politici, ktorí majú časť voličskej základne na severe krajiny, adresovali po roku 1989 Varšave požiadavku, aby Gdansku vrátila oltáre, ktoré sa tu kedysi nachádzali. To isté platí aj o gdanských kňazoch žiadajúcich vrátenie umeleckých artefaktov v mene svojej parafie.

Veľký počet diel, z ktorých majú viaceré ohromnú hodnotu, sa ocitol v muzeálnych zbierkach na základe výrokov súdu Poľskej ľudovej republiky, ktorý veľmi ochotne (a neraz protizákonne) vyhlasoval prepadnutie majetku. Týka sa to aj kolekcie aristokratickej rodiny Potockých z Krzeszowíc, uschovanej Andrzejom Potockým v kláštore Kamedułów v Bielanoch pri Krakove. Do spomínaného kláštora vtrhla po vojne tajná bezpečnosť, obvinila majiteľa, že chce významné diela národnej kultúry vyviezť na Západ, a odobrala mu ich.

Múzeám treba dôverovať

Dnes sa na poľských súdoch v podobných kauzách rozohrávajú revízne spory, z ktorých sa už časť skončila anulovaním rozsudkov zo starých čias. Tí, ktorí boli zbavení viny, sa domáhajú vrátenia protiprávne skonfiškovaných umeleckých diel.

Veľkú časť umeleckých predmetov v štátnych zbierkach tvoria zapožičané diela. Vo varšavskom Národnom múzeu je ich 27- až 28-tisíc, čo je približne 800-tisíc objektov. Medzi nimi sú slávne diela poľského i zahraničného maliarstva, obrazy Olgy Boznańskej, Jaceka Malczewského, Witolda Wojtkiewicza, Władysława Ślewińského – niekedy už desaťročia zrastené v obrazotvornosti návštevníkov s tým istým miestom. Niektoré sa tu ocitli ešte pred septembrom 1939 – priniesli ich majitelia obávajúci sa vojny. Nedávno vysvitlo, že Napoleonov jazdecký portrét Piotra Michałkowského, najslávnejšieho poľského romantického maliara, vystavovaný vo varšavskom múzeu, je tiež zapožičaným dielom – už od roku 1937. Nedávno sa prihlásili dediči, a obraz bude treba vrátiť. Jestvujú aj objekty, ktoré majitelia odovzdali múzeu iba nedávno, aby zaručilo ich bezpečnosť.

Dejiny a postavenie zapožičaných diel sú rôzne. Vec je relatívne jednoduchá, ak sa o nich zachovala dokumentácia. Často však majitelia alebo dediči disponujú len nepriamymi dôkazmi, svedectvami tretích osôb alebo zápismi v katalógoch. Niekedy odo dňa zapožičania uplynuli celé epochy, zmenili sa režimy, vymrelo niekoľko generácií zberateľov.

Múzejníci porovnávajú – niekedy verejne, v rozhovoroch pre tlač – zberateľov z uplynulých čias, vedomých si svojich povinností voči národu, so správaním sa niektorých ich potomkov, ktorí myslia len na to, či je v múzeu niečo, čo by mohli získať a speňažiť. Zo strany kurátorov to bývajú riskantné výpovede, lebo do zlého svetla stavajú všetkých, ktorí by chceli získať späť diela deponované v múzeách. V Poľsku sa však už objavili aj právnici, ktorí využívajú nejasnú situáciu a vyhľadávajú bývalých majiteľov alebo ich dedičov, aby v ich mene vysúdili niektoré diela z verejných zbierok.

Franciszek Cemka, zástupca riaditeľa oddelenia národného dedičstva a ochrany pamiatok na ministerstve kultúry, hovorí, že vracanie deponovaných diel ich majiteľom je bežná vec na celom svete. V jeho rezorte sa však našli niektorí vysokí úradníci, ktorí tvárou v tvár nebezpečenstvu hroziacemu múzeám zaujali stanovisko v dávnom duchu „spoločenskej spravodlivosti“. Podľa nich by sa nemalo súkromným osobám odovzdávať to, čo potrebuje spoločenstvo. Keď teda štát nemá financie na rozširovanie zbierky nákupom, môže tak urobiť na úkor vlastníkov tým, že nevráti cudzí majetok.

Podľa mnohých múzejníkov by však táto politika viedla do záhuby. „Múzeá sú inštitúciami s dôverou verejnosti a také aj musia zostať. Nemožno klamať tých, ktorí múzeám zverili diela. Dary a zapožičané umelecké predmety sú základom existencie každého múzea. To vďaka nim vznikli veľké svetové zbierky,“ hovorí profesor Andrzej Rottermund, riaditeľ Kráľovského zámku vo Varšave.

Nadácie národu

Varšavský Kráľovský zámok sa v posledných rokoch obohatil o kolekciu profesorky Karoliny Lanckorońskej, ktorá zahŕňa okrem iného aj Rembrandtove obrazy. Zbierky rozširuje aj vďaka nadácii Andrzeja Ciechanwieckého. Národné múzeum vo Varšave usporiadalo roku 1999 výstavu „Neznáme diela veľkých majstrov. Poľské maliarstvo 19. a 20. storočia. Výstava zo zapožičaných diel“. Riaditeľ múzea Ferdynand B. Ruszczyc vtedy v katalógu písal o oživení aukcií umeleckých diel, o rozvoji súkromných zbierok a nedostatku prostriedkov na nákup pre štátne zbierky. Podľa neho je zapožičiavanie od súkromníkov „jedinou cestou, ako doplniť zbierky“.

Bola to krásna výstava. Vďaka Nadácii Czartoryských v Krakove a Nadácii Raczyńských v Poznani sa uskutočnilo čosi, čo bolo na poľské pomery za posledných desať rokov nebývalé: svetoznáme zbierky Múzea Czartoryských (patrí do nich aj slávna Da Vinciho Dáma s hranostajom) a obrovské zbierky z Rogalina pri Poznani získali vlastný právny štatút. Kolekcie sú teraz majetkom nadácií, ktoré vedú osoby tešiace sa verejnej dôvere; takto sú teda verejným majetkom. Dovtedy boli predmetmi z povojnových rabovačiek. Ich právoplatní majitelia žili za hranicami Poľska. Keď mala Dáma s hranostajom cestovať roku 1991 na výstavu do USA, prosili majiteľa tohto obrazu, Adama Karola Czartoryského, aby udelil záruku, že nebude klásť prekážky, aby sa obraz vrátil späť do Poľska. Majiteľ súhlasil a slovo dodržal. Zároveň sa rozhodol, že založí nadáciu, ktorá by zbierky Czartoryských spravovala ako národný majetok. V štatúte nadácie sa píše, že múzeum i knižnica jeho rodu sú inštitúciami národnej kultúry a za ich činnosť ručí poľský štát.

Nechať, čo je získané

Medzi múzejníkmi jestvujú koncepcie, podľa ktorých by sa nemalo čakať na gestá dobrej vôle zo strany bývalých majiteľov, ale treba vytvoriť právne prostredie, ktoré by obmedzilo ich nároky, lebo inak múzeám hrozí kolaps. Verejné zbierky umenia v Poľsku kedysi zoštíhľovali saskí a švédski králi, rozkradli sa pri delení Poľska, zdevastovali počas 2. svetovej vojny – preto si vyžadujú špeciálnu ochranu. V rokoch vojny a počas „budovania socializmu“ došlo k premenám, ktoré sa neskôr v spoločenskom živote natoľko ustálili, že ich dnes ťažko zmeniť.

Riaditeľ Ruszczyc pripomína, že vo Francúzsku sa po návrate monarchie umelecké diela, skonfiškované aristokratom za revolúcie a zhromaždené v Louvri, nevrátili pôvodným majiteľom. Ani do Talianska sa nevrátili poklady, ktoré tam nakradol Napoleon. V súčasnom Poľsku sa nevracajú napríklad pôvodným vlastníkom ani kedysi skonfiškované lesy – rozhodlo sa, že z ekologických dôvodov je lepšie, ak zostanú v štátnych rukách. Mnohí si želajú, aby sa rozhodlo podobne aj vo veci verejných umeleckých zbierok a aby sa pokrivené dejiny nenaprávali.

Pred dvoma rokmi pripravila skupina poslancov zákon, podľa ktorého by sa mali umelecké diela vrátiť tam, kde boli v septembri 1939. Potrebovali ho, aby dostali z Národného múzea vo Varšave niekoľko objektov do Gdaňska. Ukázalo sa však, že nikto poriadne nevedel, kde sa tie diela pred vojnou presne nachádzali. Spor sa vedie napríklad o Memlingov Posledný súd. Nie je jasné, či kedysi zdobil jeden z gdanských kostolov, alebo bol v múzeu.

Návrh nového zákona vzbudil nádeje u niektorých obyvateľov Wrocławi. Nazdávali sa, že bude možné vziať niektoré diela Varšave a umiestniť ich do Národného múzea v ich meste. Ozvali sa však aj menšie sliezske mestá, ktoré tvrdili, že majú na niektoré objekty väčšie práva než Wrocław.

Keď po vojne konfiškovali zemanom ich umelecké zbierky, nikto sa nestaral o inventarizáciu – revolúcia nevystavovala účty. Dnes je možné sledovať presuny iba väčších skupín umeleckých diel, a aj to len približne. Do Národného múzea v Kielcach sa po vojne dostal obrovský transport z majetku Wielkopolských, ktorý vytvoril základ dnešnej zbierky. Dediči Wielkopolských tvrdia, že v kieleckom múzeu je ich majetkom všetko.

Bez reštitúcií

V prvom období po roku 1989 politici zasahovali do sveta múzeí, ako to bolo zvykom za bývalého režimu. Na pracovnom stole riaditeľa Národného múzea vo Varšave podchvíľou zvonil telefón. Raz volal Lech Walesa, inokedy niekto z poslancov. Zakaždým niečo odporúčali, alebo direktívne nariaďovali. V dôsledku tohto nátlaku sa v Mariánskej bazilike v Gdansku ocitlo niekoľko diel, ktoré sú podľa zákona majetkom Národného múzea vo Varšave. Gdansk však na ne má, ako to formuloval ktorýsi z cirkevných činiteľov, morálne právo.

Múzejníci nestrácajú nádej, pokiaľ ide o legislatívne riešenia. Riaditeľ Ruszczyc presviedčal o nevyhnutnosti ich aplikácie poslancov z kultúrnej komisie a vysvetľoval, k akej dramatickej redukcii národných galérií by viedlo vrátenie všetkých deponovaných diel.

Keď profesor Rottermund plnil funkciu zástupcu ministra kultúry vo vláde Jana K. Bieleckého, zúčastňoval sa na príprave tej časti reštitučného zákona, ktorá hovorila o kultúrnych pamiatkach a muzeálnych zbierkach. Návrh predpokladal aj vyčlenenie objektov, ktoré boli oddávna vo vlastníctve múzeí a vďaka ich starostlivosti, konzervovaniu, reštaurovaniu, bádateľskej práci a rozšíreniu sa stali súčasťou národného obehu kultúry. Tieto objekty (nie je ich až tak veľa) by zostali majetkom Poľskej republiky. Reštitučný zákon však v Poľsku dodnes neexistuje. Profesor Rottermund varuje, že keby aj existoval a bol by väčšmi naklonený múzeám než súkromným zberateľom, tí by sa mohli obrátiť na ústavný súd, lebo právo na súkromné vlastníctvo je jedným zo základných systémových práv.

Nie všetci múzejníci sú však pesimistickí. Čím lepšie sa vie, že právna situácia štátu je zložitá a nejasná, tým je pochopiteľnejšie, že sa veci nedajú zariadiť príkazmi. K stratégii kompromisov, ktorá vedie zo slepej uličky, patrí tak vysvetľovanie verejnosti, aké významné sú múzeá pre národnú kultúru a aké dôležité je participovať na ich obohatení prostredníctvom darov, zapožičaní, nadácií, ako aj preverovanie právneho statusu každého objektu a rokovania s tými, ktorí si naň nárokujú.

ANDRZEJ OSEKA

Gazeta Wyborcza