galériu v neďalekom Čunove. Nebolo to vždy tak.

Ešte prednedávnom bola táto budova jedinečným výstavným priestorom a slúžila širokej obci výtvarníkov, domácim a zahraničným výstavám a divadelným predstaveniam. A aj napriek dlhoročnej schátranosti je stále vynikajúcou funkcionalistickou stavbou, ktorá je vnímaná ako symbol modernej architektúry dvadsiatych rokov.

Keďže v Bratislave sa v tom čase nenachádzali vhodné výstavné priestory, spolok umelcov združených v Umeleckej besede slovenskej sa rozhodol postaviť galériu, ktorá by spĺňala prísne kritériá a parametre modernej výstavnej haly. Vypísali konkurz „na výstavný pavilón a klubové priestory“ Umeleckej besedy Slovenska, ktorý v silne oboslanej súťaži vyhrali architekti Balán a Grossmann. Vďaka nim a asi aj jasnozrivej výberovej komisii (čo tu tiež nebýva pravidlom) sa táto stavba stala symbolickým medzníkom nástupu architektúry Moderného hnutia (Modern Movement) na území Slovenska.

Odvtedy sa postavilo a zrekonštruovalo zopár nových galérií, ale také dobré prirodzené svetlo, priestorovú dispozíciu a určite už aj neopakovateľnú historickú patinu má máloktorá z nich. V budove Umeleckej besedy vystavovali všetci významní slovenskí umelci a stala sa svedkom úspechov, prehier, úskokov a škandálov nášho provinčného umeleckého sveta. Svoju hviezdnu chvíľu zažila aj v pamätnom novembri 1989 počas trvania výstavy výtvarníka Ruda Sikoru, ktorý práve sem, medzi obrazy, zvolal priateľov a známych na stretnutie, na ktorom vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu. Ale dejiny, ako to už býva, nebývajú spravodlivé.

V deväťdesiatych rokoch sa o budovu pohádali dva umelecké spolky: Slovenská výtvarná únia ako nástupca bývalého Zväzu slovenských výtvarných umelcov a novozaložená Umelecká beseda slovenská, nástupkyňa rovnomenného predvojnového spolku. Ťažko súdiť, ale dnes je zrejmé, že začiatok jej konca sa začal práve vtedy, v čase, keď sme sa všetci videli prinajmenšom vo foyeroch svetových galérií, obkolesení nedočkavým európskym publikom, vyhľadávajúcim „exotické“ umenie divokých socialistických krajín. Kto by sa vtedy zaujímal o treťoligový domáci spolkový život, ktorý sa pomaly strácal v čoraz nevýraznejších podujatiach?

Nenašiel sa nikto, kto by sa „zastal“ zatváraných a rušených bratislavských galérií, ako bola ešte v osemdesiatych rokoch vyhľadávaná Galéria mladých na Michalskej ulici, Výstavná sieň na Laurinskej ulici, Výstavná sieň na Gorkého alebo posledná vyše tridsať rokov fungujúca galéria Cypriána Majerníka. Namiesto nich sú dnes v historických budovách kaviarne a butiky.

Aj v prípade budovy UBS sa opakuje už osvedčený scenár. Na majetok Slovenskej výtvarnej únie bol k 1. februáru vyhlásený konkurz. Do majetku únie patrí aj budova Umeleckej besedy Slovenska. Zatiaľ sa nikto neozval, nikto nezačudoval ani nikto nezdvihol prst, že pravdepodobne strácame ďalšiu výstavnú sieň.

Autor: Beata Jablonská(Autorka je výtvarná teoretička)