ových podujatiach, ktoré pomáhajú detskému domovu v Čakanoch. Myslí si však, že okrem detí treba pomáhať aj starým, chorým a opusteným. A aj brojiť proti vulgárnym podvodníkom. Muž v najlepších rokoch - muzikant Peter Lipa si na spôsob amerických džezmenov, ktorí sa vracajú k dlhým voľným africkým košeliam symbolizujúcim voľnosť, tiež takú vo Francúzsku kúpil.
V rámci "slovenských pondelkov" sa v pražskom divadle Spirála predstavujete ako džezmen v najlepších rokoch. Rovnako sa volá váš najnovší album. Čo pre vás znamenajú tie najlepšie roky?
Je to komplexný stav a pocit nie chvíľkový. Človek nevie, kedy to začína a kedy končí, ale naraz zisťuje, že v určitej situácii je zaradený medzi staršími. Asi to sú tie najlepšie roky. Možno, že najlepšie roky už boli a pominuli. V každom prípade by to mala byť situácia, ktorá by prezentovala rozvážny a ustálený názor na veci a jasno v hlave. Človek však robí hlúposti aj na staré kolená.
S vašou osobou sa jedným dychom vždy hovorí o bratislavských džezových dňoch. Spomínate na ich začiatky?
Samozrejme. V roku 1976 sme tri kapely - Revival jazz band, poľská Zlota tarka a endeerácka Fez absolvovali turné po bývalej NDR. Zažili sme na tých trojkoncertoch mnoho príjemných chvíľ. Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že by sme sa mali najbližšie stretnúť u nás v Bratislave. To bol zárodok džezových dní. Basista Miloš Paška sa do tejto myšlienky organizačne vložil a aj jeho zásluhou sme sa stretli ešte v tom istom roku v decembri. Nebolo to v tom čase jednoduché, pretože ja osobne som predstavoval americkú kultúru.
Ako to myslíte?
Nuž, prvú platňu Neúprosné ráno sa mi podarilo nahrať, až keď som mal štyridsať rokov. Začínal som teda vo veku, keď iní končia a idú robiť niečo "seriózne". (Smiech.) Bola chyba, že som sa naučil žiť v dobových pomeroch. Dnes by som bol ďalej. Keď muzikant nahrá platňu, dostáva sa o stupienok vyššie, ďalej v živote. U mňa sa to dlho len hromadilo.
Kedy vám bolo najsmutnejšie?
Raz, keď sme prišli do Prahy na koncert v Obecnom dome. Bolo to významné podujatie a veľmi som sa naň tešil. Zakázali mi tam spievať, a mne vyhŕkli slzy. Našťastie, mám povahu, ktorá zabúda. Spomínam iba na to dobré...
Kto vám najviac pomohol?
Česi, pretože najprv som nahrával v Prahe. Keď som si našiel vynikajúcich textárov na Slovensku, začal som sa presadzovať aj v Bratislave.
Džezmen, ktorý nepohrdne slovenským textom... Nie je to zvláštne?
No, poslať zahraničnému agentovi novú platňu v slovenčine je zbytočné. Spievať po slovensky znamená stratiť možnosť prezentácie v zahraničí. Keby som robil niečo originálne, etnické, to by bola iná vec. Univerzálna, svetová hudba, ktorú produkujem, čo je najmä blues, by asi viac potrebovala angličtinu.
Ako je to vlastne so slovenským džezom v súčasnosti?
Dozrieva. Vždy prichádzajú mladé talenty, ktoré vyskočia, vybuchnú. Čas ich však obrúsi a dozrievajú. Nás starších je čím ďalej, tým menej, ale stredná generácia - Juraj Bartoš, Matúš Jakabčic, Juraj Griglák atď. - je naozaj veľmi silná. Presadzujú sa aj mladí - Ľuboš Šrámek, Rado Tariška a iní. Vždy sa vyskytne okruh fanatikov, ktorí džez neberú ako chvíľkovú vec, ale ako celoživotné poslanie.
Kedy ste sa do džezu zamilovali vy?
Ešte ako študent. Netušil som, že by som raz mohol stáť na pódiu s esami, ktoré v tejto oblasti niečo znamenali. Džez som začal vážnejšie počúvať v pätnástich. Najviac ma chytil černošský vokálny prejav.
Podaril sa vám aj projekt, o ktorom ste dávno uvažovali. Metro Music klub je na svete, má už aj svoju klientelu. Čo vám pri tom všetkom organizovaní robilo najväčšie vrásky?
Peniaze. Najprv vznikol nápad, pridružila sa dobrá vôľa, a to prilákalo primátora Kresánka. Poskytol mi nájomnú zmluvu na nevyužitý priestor a ja som sa naivne domnieval, že priestor zrekonštruuje mesto a ja ho budem už iba prevádzkovať. Hodili mi však všetko na krk, ušil som na seba búdu. Dodnes nie sú všetky finančné vzťahy jasné, veci sú komplikované. Možno budem o rok múdrejší. Vtedy vám budem môcť povedať aj to, či je klub to, čo som vlastne chcel. Mojou túžbou bolo urobiť nové kultúrne zariadenie mesta Bratislavy a nie novú krčmu.
Po vašej hudobnej stope sa vydal aj váš syn Peter. Aj sa občas vzájomne podohadujete?
Istotne. Je to príjemný vzťah, pretože Peter vie, že sa so mnou môže zhovárať o hudbe a ja viem, že v ňom nachádzam partnera. To sa týka aj našich aktívnych počinov. Keď som pripravoval platňu V najlepších rokoch, urobili sme spolu asi päť pesničiek. Má svoju kapelu, ktorá už je na takej úrovni, že môže hrať so mnou.
Hrávate spolu?
Mali sme už niekoľko koncertov. Boli sme v Poľsku, v Chorvátsku a pochodili sme s úspechom aj Slovensko. Teší ma, že s ním môžem hrať, aj keď viem, že životná cesta, ktorú si vybral, nebude ľahká. Byť dnes muzikantom vyžaduje veľké znalosti mnohých vecí a veľa šťastia.
Ešte ho striháte?
(Smiech.) Už nie. Nechal si narásť dlhšie vlasy a ja už nie som taký múdry...
Vaša manželka kedysi prezradila, že keď doma tvoríte, nemôžu vás rušiť. Ako to vlastne vyzerá s vašim rodinným životom?
Na prízemí mám malú krivú izbičku, v ktorej mi nechýba komputer, magnetofón a gitara. Tam sa zavriem a robím. Samotná tvorba je u mňa chvíľková, letmá vec. V ďalšej miestnosti mám klavír, kde si občas nahrávam demá. Pravdaže, som rád, keď ma pri tom nikto neruší. Ale tým malým deťom - Paľkovi (5) a Katke (9) sa dá iba ťažko rozkázať. Keď prídu a niečo chcú, som im k dispozícii.
Občas aj moderujete. Ako sa cítite v tejto úlohe?
Za roky účinkovania na rôznych scénach som sa naučil, že musím komunikovať s publikom. Naučil som sa rozprávať, premýšľať, pomohli mi aj rozhlasové skúsenosti s mikrofónom. V nedeľu večer pravidelne uvádzam v Rádiu Expres hudobnú reláciu Lipove dosky. Rád rozprávam o hudbe. Život ma naučil improvizovať v hudbe aj v slove.
Počas vášho pobytu v Austrálii ste poskytli aj interview v angličtine. Vraj sa s vami dobre po anglicky komunikuje...
Pri interview v cudzej reči si človek vyskúša, čo vie a čo nie. Na strednej škole som mal tri roky angličtinu, potom som sa ňou päť rokov nezaoberal. Až keď som sa začal zaujímať o hudbu, opisoval som si texty - najprv foneticky, neskôr som dopĺňal slová, ktoré som poznal. To, čo dnes ovládam z angličtiny, je len zásluha hudby - textov piesní. Pokazil som pritom niekoľko magnetofónov, niekoľko pások a kaziet. Lepšie však po anglicky spievam ako hovorím. Keď niečo neviem, opäť prichádza na rad improvizácia.
Za študentských čias ste bývali na Bernoláku. Dnes máte nádhernú vilu. To je džez taký lukratívny?
(Smiech.) Možno je. Ja si nesťažujem. Nežijem však len zo spievania. Život ma za posledných dvanásť rokov naučil, že peniaze sa dajú zarobiť v hudbe, no nielen v nej. Mám agentúru, ktorá robí prezentácie, a tie nemajú s mojim účinkovaním nič spoločné. Isteže, meno, ktoré som získal vďaka hudbe, mi pomáha. Nepovedal by som však, že džez je u nás lukratívna záležitosť. To nie je nikde na svete, pretože ho počúvajú maximálne dve percentá ľudí. Keby som však v nejakom štáte so silnejšou ekonomikou spieval od svojich dvadsiatich rokov, mal by som určite oveľa viac hmotných statkov. Moje posledné aktivity, ktoré majú, chválabohu, komerčný úspech, sú však trochu vzdialené od džezu.
Ako jeden z mála umelcov na Slovensku máte veľkú a šťastnú rodinu. Vás rodinné zázemie narozdiel od ostatných inšpiruje?
Nie som človek, ktorý denne tvorí, a sedí doma ako - povedzme - spisovateľ alebo maliar. Rodina je pre mňa životne dôležitá, tam nachádzam pokoj duše. A keď mám pokoj, môžem robiť aj niečo iné. Nebolo to tak vždy. Tiež som niekedy nedokázal myslieť na nič iné, iba na svoje problémy.
Nemáte rád lietadlá. Čo ešte v živote nemusíte mať?
Okrem lietadiel, ktorým sa nevyhnem, principálne nemám rád starosti. Nemyslím tým prácu. Nenávidím komplikácie okolo. Ideálne by bolo vedieť si vybrať partnerov, s ktorými ide všetko ľahko, konštruktívne a dopredu.
Čo vás čaká najbližšie?
Každý večer som v Metro klube. Budem koncertovať na džezovom festivale v Brne, potom vo Viedni. Rakúsky rozhlas ORF si pozval na koncert štyri slovenské formácie. V rámci Dní Európy bude veľký medzinárodný koncert na námestí v Bratislave, ďalšie tri ma čakajú v Prahe...
Relax vám nechýba?
Včera bolo tak pekne, že som s deťmi na záhrade hral badmington a futbal. Strávil som s nimi dve hodiny, potom išli spať a ja som sa pobral do roboty...
Autor: Barbora Laucká/ Foto: Peter Leginský
