Len dve tretiny Slovákov vedia, že máme zákony, ktoré zaručujú práva pacientov.
ILUSTRAČNÉ FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Prečo sa z mnohých nás za dverami ambulancií či nemocničných izieb stávajú zrazu vyplašení ľudkovia?
Vieme, že u lekára máme právo na informácie, ale aj právo ich odmietnuť? Vieme, že máme právo odmietnuť liečbu, zákrok alebo resuscitáciu? Že máme právo na dôstojnú smrť i umieranie?
Čo vieme o právach pacienta?
Len dve tretiny Slovákov vedia, že máme vôbec zákony, ktoré zaručujú práva pacientov. Takmer polovica sa však domnieva, že sa nedodržiavajú. Celá štvrtina tvrdí, že ich lekár počas liečby vôbec neinformoval.
Koho je to vina?
Základné práva pacientov na Slovensku existujú, sú však roztrúsené v množstvách dokumentov, takže tí, ktorých sa týkajú, si môžu len ťažko vytvoriť o nich prehľad.
Koľko pacientov naozaj vie, čo obsahuje ústava, zákon o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti či občiansky zákonník? Koľko z nich ovláda množstvo iných vyhlášok a paragrafov, ktoré mu zaručujú práva pacienta?
A mal by to vedieť?
„Ak občan chce aktívne žiť a mať veci vo svojich rukách, mal by si to vyhľadať. Alebo by tu mali pôsobiť také organizácie, aké existujú všade vo vyspelých krajinách, ktoré tieto informácie občanom sprostredkujú,“ hovorí JUDr. Karol Tóth, vedúci katedry medicínskeho práva na Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny, ktorý sa podieľal na vypracovaní Charty práv pacientov.
Doteraz roztrúsené paragrafy sú už sústredené v útlej brožúrke.
Chartu práv prijala minulý mesiac aj vláda, v súčasnosti čaká na schválenie v parlamente.
Načo je pacientom taký dokument?
Až do polovice 20. storočia sa o otázke ľudských práv v oblasti medicíny nediskutovalo a už vôbec nie o práve pacienta ovplyvniť priebeh liečby,
Do päťdesiatych rokov existoval vo vzťahu medzi zdravotníkom a pacientom paternalistický model, podľa ktorého bol o pacientovi spôsobilý rozhodovať len profesionál. Pacienti brali svojho lekára ako rodiča, ktorý ich ochraňoval. Relatívne málo vzdelaným pacientom takýto model vyhovoval.
A hoci sa od polovice 50. rokov situácia vo vzťahu lekár – pacient výrazne zmenila, u našich občanov stále pretrváva pocit, že za jeho zdravie má zodpovednosť štát.
JUDr. Tóth hovorí, že ešte dlho potrvá, kým si občan uvedomí, že má svoje práva, a istý čas potrvá aj to, že ich bude chcieť aj spoznať. Práva pacientov však nepoznajú ani mnohí lekári.
„Sú to pravidlá hry. Je výhodné ich poznať. Pre pacientov aj pre lekárov.“
Podľa právnika Mareka Brenčiča by mali práva pacientov visieť v každej ambulancii a nemocnici. Nedávno viseli na chodbách martinskej nemocnice. Niekto ich postŕhal.
Ako je to v susednom Rakúsku? Sú na tom pacienti lepšie?
Ak by takáto otázka figurovala v niektorom z prieskumov, odpovede si asi vieme domyslieť.
Prezident Viedenskej lekárskej komory W. Dorner však priznáva: „Hoci štúdie a prieskumy v našich nemocniciach dokazujú, že je všetko O. K, pacientské organizácie to vidia inak. My sme vždy prekvapení, čo všetko sa dá ešte urobiť a zmeniť.“
Slovenskí odborníci na práva pacientov, zástupcovia pacientských organizácií, ktorí sa nedávno zúčastnili na sympóziu o právach pacientov vo Viedni, sa dozvedeli, že tu myslia napríklad aj na také maličkosti, ako je umiestnenie zastávky pri nemocnici, aby pacienti nemuseli ďaleko chodiť.
„Ide najmä o to, aby práva pacientov neboli len kusom papiera, ktorý nikto nedodržiava,“ hovorí prezident komory.
Na ochranu práv rakúskych pacientov vzniklo zo zákona v roku 1992 aj Viedenské združenie právnikov pre pacientov. Jeho predstavitelia tvrdia, že sa na nich môže obrátiť každý pacient v každom čase. Ktokoľvek žiada o pomoc, nesmie byť odmietnutý. Sťažnosti či žiadosti o radu stačí poslať e-mailom. Združenie dostáva ročne 7- až 8-tisíc sťažností a žiadostí o radu, z nich 1500 odložia ad acta. Iba 5 percent je opodstatnených.
Rakúski lekári hovoria, že právne vedomie pacientov sa od založenia združenia veľmi zvýšilo, hoci stále je čo naprávať. Napríklad komunikáciu medzi lekárom a pacientom. Riaditeľ gigantickej Univerzitnej nemocnice vo Viedni profesor R. Krepler, hovorí: „Keď som bol mladý, na prvom mieste sme sa ako študenti učili chémiu a fyziku. Dnes si myslím, že to mala byť komunikácia.“
Lekári s pacientmi nehovoria
Slovenskí lekári hovoria s pacientmi veľmi málo. Psychiatri vypočítali, že na jedného pacienta majú v priemere len 13 minút. Preto, že ich je málo. Tí ostatní komunikujú ešte menej. Mnohí by aj čas mali, ale sa im nechce.
A práve najčastejšou príčinou sťažností pacientov na lekárov je všade na svete absencia komunikácie.
Aj za podozrením, že lekár pacienta vážne poškodil, sa často skrýva len najobyčajnejší, a zároveň najčastejší prehrešok lekára – zlá komunikácia. Keby nezlyhávala, mohli by si lekár a pacient medzi sebou veľa vecí vyriešiť. Psychológovia sú presvedčení, že množstvo sťažností pacientov na lekárov je priamo úmerné tomu, nakoľko dokážu lekári s pacientmi komunikovať.
Príprava medikov však dodnes neobsahuje predmet komunikácia, hoci z pohľadu psychológov by to mal byť druhý alebo tretí najdôležitejší predmet.
Ako reklamovať chybu lekára?
Nekvalitné topánky alebo plesnivý jogurt dnes už takmer bez váhania reklamujeme. Poškodenie zdravia nám však za to akosi nestojí. Ako sa to vlastne robí?
V prípade, že je niekto nespokojný so zdravotnou starostlivosťou a nedohodne sa s lekárom, závisí ďalší postup pri sťažovaní sa od toho, či ide o štátneho alebo neštátneho lekára.
Ak ide o nespokojnosť so službami štátneho lekára, môže sa pacient sťažovať u primára príslušného oddelenia, prípadne u prednostu kliniky.
Ak neuspeje, môže sa obrátiť na riaditeľa zdravotníckeho zariadenia, ktorý je kompetentný zabezpečiť riešenie problému, v prípade opodstatnenosti prijať nápravné opatrenia a vyvodiť právne dôsledky.
Pri sťažnosti na neštátneho lekára by sa mal pacient obrátiť na okresného alebo krajského štátneho lekára. V prípade, že nie je s riešením sťažnosti spokojný, môže sa obrátiť na odbor sťažností a kontroly ministerstva zdravotníctva. Tam posúdia, ako sa bude v riešení sťažnosti ďalej postupovať.
Inou možnosťou je obrátiť sa rovno na lekársku komoru. Tam pracuje čestná rada, ktorá môže v prípade dokázanej chyby začať voči lekárovi disciplinárne konanie s tromi stupňami trestu: finančná pokuta, dočasné odobratie licencie, úplné odobratie licencie – teda zákaz výkonu lekárskeho povolania.
Na Slovensku komora zatiaľ ani jednu licenciu za chybu pri výkone povolania neodobrala.
Viedenský patológ – ani desať chárt nepomôže
Známy viedenský patológ profesor Bauer sa na konci sympózia o právach pacientov postaral o mierny rozruch. Vystúpil na pódium a povedal, že žiadne dokumenty pacientovi nepomôžu, ak budú existovať zlí lekári.
„Ak nie je lekár angažovaný a motivovaný, nepomôže ani desať chárt,“ povedal. Na otázku, či si pod pojmom motivovaného lekára máme predstaviť úplatky, vyčaril úprimne začudovaný výraz. Jednoducho neporozumel.
„Lekára, ktorému treba paragrafmi v charte osobitne pripomínať, že pacient má právo napríklad na bezbolestné vyšetrenie, predsa nepotrebujeme a ani si nechceme predstaviť,“ povedal.
Lekár musí byť podľa jeho slov stopercentne angažovaný na liečbe pacienta. To znamená, mať k dispozícii vynikajúce prístroje, modernú diagnostiku, dostatok sestier, ošetrovateľov a zodpovedajúce ocenenie.
Mnohé z toho lekári na Slovensku nemajú. Opotrebované prístroje nie vždy zodpovedajú takej úrovni, aby mohli liečiť lege artis – teda podľa najnovších poznatkov.
„Čo má robiť lekár, ktorý je v úzkych, pretože nefunguje napríklad počítačový tomograf či iný prístroj, alebo nie je pojazdná sanitka? Keď nič nefunguje, keď chýbajú základné lieky, základný materiál, keď nemáme s čím robiť, a zostane nám akurát ruka na pohladkanie pacienta?“ pýtajú sa naši lekári.
Aj oni právom tvrdia, že práva pacientov sú síce pekná vec, ale právom lekára je mať vhodné podmienky na ich liečbu.
Poslanci, schvaľujúci rozpočet pre zdravotníctvo, ktorí zakrátko dostanú na stôl aj chartu práv pacientov, budú mať o čom rozmýšľať.
EVA HRDINOVÁ
