Za obrovského záujmu Bratislavčanov sa v piatok a sobotu uskutočnili dve kompletne vypredané predstavenia autentického rómskeho divadla Romathan. Na predstavení, ktoré sa dalo prirovnať k rómskemu Lord of Dance, sa zúčastnili politické špičky, významní predstavitelia kultúrnej obce, početní divadelníci. Sólistov odprevádzal z javiska dlhotrvajúci skandovaný potlesk… Prepáčte, bolo by to krásne, ale v skutočnosti to nebolo celkom tak. Na Novej scéne sa pri pesničkách z muzikálu Cigáni idú do neba či autorských pop-rómskych piesňach členov divadla v rámci programu „Povieš Róm a ozvú sa ti husle…“ skutočne vytvorila celkom príjemná atmosféra. Na javisku sa dokonca sem-tam mihol aj nejaký (predvolebne kalkulujúci či politicky korektný?) politik. O beznádejne vypredanej sále sa však nedá hovoriť. Na sobotňajšom predstavení navyše zaštrajkovalo ešte aj titulkovacie zariadenie.

Na bratislavskom hosťovaní rómskeho divadla z Košíc bolo všeličo smutné, nielen príbeh nešťastnej lásky medzi príslušníkmi dvoch rómskych skupín, o ktorom hovoril predvedený muzikál Plameň lásky. Na to, aby mohol Romathan prísť do Bratislavy po neuveriteľných ôsmich rokoch, bola nutná mediálna kampaň splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity za finančnej podpory ministerstva kultúry a úradu vlády. Nová scéna si od svojich hostí vyžiadala celkom pozitívne nediskriminačnú cenu. Nuž, nijaký štatút ani novovymyslené kontrakty, ktoré zriaďovatelia uzatvárajú so štátnymi príspevkovými organizáciami (a takou Nová scéna ešte stále je), neukladajú rešpektovať verejné záujmy v menšinovej či v sociálnej oblasti. A biznis je biznis.

Kým v hereckej i scénickej prezentácii malo vystúpenie Romathanu, žiaľ, nejedno slabšie miesto, ako prípadová štúdia boľavých aspektov kultúrnej politiky bolo priam dokonalé. Reprezentácia Rómov v našej literatúre i konkrétne v našom divadle je asi taká, ako obraz slovanstva v americkom filme nakrútenom podľa Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia. A ešte oveľa, oveľa horšia. Rómska duša a temperament sa ťažko dajú napodobniť. Túžime však po poznaní a priblížení, ak sú kostýmy Ľudmily Várossovej pestrejšie, choreografia Ján Ďurovčíka dynamickejšia, hlasy popových hviezd účinkujúcich v novoscénickej verzii muzikálu Cigáni idú do neba vypracovanejšie? Ako má však divadlo ľudsky i umelecky napredovať, ak sa nedostane do konfrontácie s inými súbormi, poetikami, komunitami? Ako má bez odvahy prijať skutočnú odlišnosť napredovať celá naša spoločnosť? A môžeme povedať, že by výkony väčšinovej spoločnosti boli bezchybné?

Romathan sa po sobotňajšom predstavení vracal domov. Jeho poväčšine cezpoľných umelcov autobus rozvážal po okolí Košíc. O svojich členov sa totiž divadlo bojí. Ak povieš Róm večer na železničnej stanici, nie každému sa totiž ozvú v ušiach husle.