Väčší výskyt týchto „pamiatkových“ alebo „dedikačných“ pomenovaní, ako ich nazývajú odborníci, nastal po prvej svetovej vojne, keď vznikla Stála komisia, ktorá mala určiť úradné názvy obcí nového štátu. Jej členmi boli historici a jazykovedci, napríklad aj Jozef Škultéty a Václav Chaloupecký. Pri určovaní úradných názvov maďarských či nemeckých obcí väčšinou ctili tradíciu, len navrhli písanie slovenským pravopisom - Ďala namiesto Gyala, Parkan namiesto Párkány.
Aj z obdobia prvej republiky sa zachovali obce pomenované po národných dejateľoch a politikoch, ale boli väčšinou novo vzniknuté.
Na južnom Slovensku ich zakladali kolonisti, ktorí po pozemkovej reforme prichádzali zo severu na rozparcelované veľkostatky. Tak vznikol napríklad Hviezdoslavov. Populárni boli vtedajší politici - vzniklo Švehlovo, Šrobárová, Gessayov, Hodžovo.
Masové poslovenčovanie sa začalo po druhej svetovej vojne. V komisii Povereníctva vnútra boli historici F. Bokes a B. Varsik a jazykovedci E. Jóna a J. Štolc. Konečné rozhodnutie mali úradníci povereníctva.
Komisia sa zamerala na všetky názvy obcí, ktoré mali nemecký alebo maďarský pôvod. Kde sa dalo, názov preložila - z Oroszváru boli Rusovce, z Farkasdu Vlčany. Tam, kde to nešlo, vybrala úplne nový názov - podľa národného dejateľa. Spojitosť medzi jeho životom a obcou však možno nájsť len v prípade Čeklísa, dnešného Bernolákova, kde Anton Bernolák pôsobil ako kaplán. V tom čase sa z názvov odstránili aj slová ako svätý alebo kríž.
Nové názvoslovie bolo pripravené už v roku 1947, pred tým, ako došlo ku komunistickému prevratu. Vyhláška oficiálne začala platiť až v júni 1948.
Na Slovensku sme sa pomerne úspešne vyhli premenúvaniu miest podľa komunistických idolov - kým takmer všetky krajiny sovietskeho bloku mali Stalinove a Leninove mestá a Česi aspoň Gottwaldov, na Slovensku sa len Gerlachovský štít istý čas volal Stalinov. Mali sme síce Švermovo, ale nemali sme žiadne Bacílkovo a Široké sa nevolá po Viliamovi Širokom. (mar)
