Štyri roky po tom, ako okupačné tanky zmrazili Pražskú jar 1968, vychutnávalo si Československo triumf nad príslušníkmi Sovietskej armády. Aj v hokejovej reprezentácii ZSSR mali tradične prevahu hráči vojenského klubu CSKA. Natešení ľudia vyšli do ulíc nielen v Prahe.

Zajtra uplynie presne tridsať rokov od chvíle, keď 20. apríla 1972 hokejisti bývalej ČSSR po kľúčovom víťazstve nad ZSSR 3:2 vo vypredanej pražskej športovej hale od radosti vyhadzovali rukavice a prilby. Už pred záverečným duelom (8:2) s Fínskom (hralo sa dvojkolovo systémom každý s každým) bolo isté, že po 23 rokoch získali titul a prerušili deväťročnú hegemóniu sovietskeho kombajnu zlatých medailí.

„Boli sme naozaj superpartia, kde ťahal jeden všetkých a všetci za jedného. Proti Rusom sa vždy ťažko presadzovalo. Okrem toho, že mali excelentnú útočnú formáciu Michajlov - Petrov - Charlamov a brankára Treťjaka, vedeli v osobných súbojoch zákerne pichať a sekať. Najradšej zozadu na napnutý sval, kde nesiahali chrániče. Chcelo to dávku sebaovládania, no stálo to za opojný pocit z titulu,“ spomína obranca Milan Kužela, ktorý bol výnimočným typom obojživelníka. Spoľahlivý obranca práve vo víťaznom dueli so ZSSR rozrážal priestor Nedomanskému a Kochtovi na poste krídelníka.

Strach z protisovietskych nálad

Pôvodne sa mal svetový šampionát v Prahe hrať už v roku 1969, keď čs. hokejový zväz oslavoval 60. výročie vzniku. Po „internacionálnej pomoci“ spojeneckých vojsk v auguste 1968 však malo normalizátorské vedenie socialistického Československa vcelku logický strach, že taká emocionálna rozbuška, ako sú hokejové súboje ČSSR - ZSSR, môže prerásť do masívnejších protisovietskych nálad a direktívne odporučilo vedeniu hokejového zväzu, aby sa vzdal usporiadateľského práva.

Majstrovstvá sveta 1969 na poslednú chvíľu zorganizovali Švédi. V Štokholme dali vtedajšie športové rozhodnutie a vôbec politický vývoj v ČSSR najavo niektorí čs. hráči tým, že si na dresoch prelepili hviezdu nad levom v štátnom znaku. Dodnes sa rôznia dohady, kto akciu zinscenoval a či nebola vyprovokovaná cez linku ŠtB. Potvrdili to aj slová nebohého Vladimíra Dzurillu, ktorý si na Štokholm 1969 zaspomínal počas ďalších MS v Štokholme 1995 po svojom poslednom vystúpení vo výstroji v rámci exhibície bývalých svetových hviezd. „Ja som bol za antihviezdovú aféru poďubaný a tri roky som sa do ‚nároďáku‘ nedostal. Absurdné bolo, že v tej chvíli som sám nevedel, o čo ide, kto to vymyslel. Oficiálne zdôvodnenie neprišlo žiadne, hoci bolo jasné, že šlo o revoltu za Pražskú jar.“

V neslobode u Svobodu

„V Prahe sa to politicky dalo vydržať. Ja som v průhonickom hoteli vytvoril čisto nekomunistickú bunku v izbe s Rudom Tajcnárom, aj preto sme mali blízko k susedovi Vladovi Dzurillovi. V športe vždy aktívny predseda vlády Lubomír Štrougal komunikoval najviac s kapitánom Pospíšilom, do kabíny nám našťastie nik cudzí nechodil nič prednášať. Až keď bolo po všetkom, prišiel nám zagratulovať Štrougal a neskôr nás prijal na Hrade starý pán prezident Ludvík Svoboda. Pamätám si, že tam už bol aj komunistický šéf Gustáv Husák. Za titul sme dostali po štyridsaťtisíc korún. Na vtedajšie platové a cenové relácie fantastické peniaze,“ povedal M. Kužela, kapitán majstrovského Slovana 1979. Majster povestných rybičiek-vypichovačiek dnes trénuje mládež v talianskej dedine neďaleko Merana.

Vencov „banán“

Naším najproduktívnejším hráčom spolu s Janom Klapáčom bol v Prahe s 15 bodmi Václav Nedomanský (9 gólov, 6 asistencií). Jednu z najvýraznejších hokejových osobností však nespokojní diváci v zápase prvého kola s Fínskom vypískali. Málokto z nich vedel, že Venco mal po faule v stretnutí so Švédskom poriadne načaté koleno. Podľa prvej prognózy lekára mal poškodený meniskus znamenať jeho koniec ešte pred prvou polovicou MS. Predchádzajúcimi chrípkami kvárený útočník dominantného „jágrovského“ typu však so sebazaprením zabral v pravej chvíli. V 9. minúte rozhodujúceho druhého súboja so ZSSR prestrelil brankára Treťjaka a položil základ celkového víťazstva. V reprezentačnom drese boli jeho spoluhráči zo Slovana Kužela, Tajcnár, Haas. Na dnešné pomery až ironicky vyznieva rarita, že všetci traja gólmani chytali v slovenských kluboch. Pražský rodák Holeček v Košiciach, Dzurilla so Sakáčom v Slovane.

V Moskve nám spočítali Prahu

Na nasledujúcom šampionáte v Moskve 1973 nám domáca zborná spočítala pražské zlato. ZSSR získal „svoj“ titul späť bez straty bodu so symbolickým skóre 100:18.

M. Kužela: „Hoci sme aj v Moskve mali výborné mužstvo, tam sa jednoducho nedalo vyhrať. To, ako pískal domácim nemecký rozhodca poľského pôvodu Kompalla, bol často výsmech. Okrem toho sme sa museli vyrovnať aj so zvláštnou taktikou mimo ľadu. S mojím spolubývajúcim Vencom Nedomanským sme mali medzi jednou v noci a šiestou ráno pravidelné telefonické budíčky. V hoteli sa nám ospravedlňovali, že to volal „automat“. Postupne nám bolo jasné, že rozprávame práve s tým „automatom“.

VOJTECH JURKOVIČ