FOTO SME - PAVOL MAJER
Stalo sa zvykom odbaviť výstavy všelijako, snáď preto, že nie sú v popredí mediálneho záujmu. A tak sa nedávno stalo, že k výstave Renata Meneghettiho, považovanú za udalosť výstavnej sezóny, dostali médiá naozaj kuriózny „text k výstave“. Ozajstnú perlu nájdeme hneď v druhej vete: „Jeho tvorba siaha od pevnosti Romano d‘Ezzelino, kde býval ako dieťa, po rozličné palladiovské vily, ktoré reštauroval a obýval.“
Daná je teda predstava diela tiahnuceho sa od akejsi pevnosti po akúsi vilu, diela geograficky zaiste značného. Druhá veta však trochu zneisťuje tú prvú. Dozvedáme sa, že umelec celé dielo vytvoril „v blízkosti rodného mesta“. Nepýtal by som sa, koľko to bolo kilometrov, ale z výstavy a katalógu je jasné, že Meneghetti nie je a ani nikdy nebol krajinárom, a tak je problematika „rodného kraja“ trošku irelevantná. Aj ďalšia veta je v dezinformačnom duchu: „V šesťdesiatych rokoch vystavovali Meneghettiho prvé diela jeho priatelia Munari, de Chirico a Fontana! Giorgio de Chirico (1888-1978) je najslávnejším talianskym moderným maliarom a tiež Lucio Fontana (1899-1968) patrí k najúžasnejším avantgardným umelcom Talianska. Neboli to však galeristi, ale starí majstri. Meneghettiho mohli jedine povzbudiť a pomôcť mu radami. Priateľstvá svetoznámych starcov a začínajúcich maliarov bývajú veľmi vzácne.
Aj informáciu o tom, že Meneghetti strávil tretinu svojho života na cestách, považujem za nepresnú. Bolo by to približne osemnásť rokov a pravdepodobnejšie je, že ich nestrávil na cestách, ale v cudzine. To je však banalita. Faktografické nepresnosti pokračujú tvrdením, že umelec vystavil „približne 50 diel, vytvorených najmä v období 90. rokov minulého storočia“. Počet vystavených prác je oveľa vyšší a akýmsi zlatým klincom výstavy sú vitráže „špeciálne modulované pre okná prvého poschodia Pálffyho paláca“, teda diela z doby veľmi súčasnej.
Len veľmi málo sa z textu k výstave, ktorý mal byť akýmsi úvodom, slovom pre nezasvätenú verejnosť, dozvedáme o samotnom umelcovom diele. Nejde vôbec o nejaké odborné rozbory, tie nečakal nik, ale o stručný, jasný, profesionálne pripravený text, z ktorého by mohli vychádzať tí, ktorí o výstave referujú v novinách a iných médiách. Hneď na úvod totiž dostali niekoľko málo zavádzajúcich informácií a veľa balastu.
Škoda, že sa na otvorenie nedostavil sľúbený profesor A. B. Oliva, ktorý by prehovoril o Meneghettiho význame pre talianske súčasné umenie a možno i o význame umelecko-historickom, lebo je to dielo, ktoré vznikalo od začiatku šesťdesiatych rokov. Napokon - Oliva sa preslávil ako teoretik a „vynálezca“ talianskej transavantgardy zo začiatku rokov osemdesiatych, keď prezentoval umelcov a umenie úplne iného druhu. Náš pohľad na Meneghettiho tvorbu to určite ovplyvní a bude iste akceptovaný nielen obvyklou metódou referátov o výstave, ale ozajstnými kritikami. O tom však podrobnejšie niekedy nabudúce.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik ,výtvarný a literárny kritik)
