V minulých dňoch sa básnik IVAN LAUČÍK (1944) zúčastnil v Bratislave na prezentácii knihy Ivana Štrpku Hlasy a iné básne. Aj teraz pricestoval z Liptovského Mikuláša len tesne pred začiatkom podujatia a ešte v ten večer nasadol do nočného rýchlika, aby ráno nechýbal medzi svojimi študentmi na mikulášskom gymnáziu. Napriek tomu, že v Bratislave má veľa priateľov a známych a jeho prítomnosť je tu vždy udalosťou.

Určite sa nikdy nestačíte so všetkými ani porozprávať. Neláka vás tu chvíľu pobudnúť? Je vaša (poväčšine) krátka návšteva len dôsledkom pedagogickej zodpovednosti?

„Pravdaže ma to láka v Bratislave pobudnúť! Zdá sa mi to aj možné – to mi však musí zatiaľ stačiť. Rozhovory sú krátke, ale poriadne. Keď som v Bratislave, tak iba keď čerpám náhradné voľno alebo dovolenku. Ak sa dá cesta urobiť na otočku – je to výborné! Som vďačný, že vypravujú nočné rýchliky. Prezerám si Slovensko v noci, cestujem a myslím na tých, čo cestovať vôbec nemôžu.“

Pre študentov je iste vzácnosťou mať takéhoto učiteľa. Platí to aj naopak, je toto povolanie obohacujúce pre vašu tvorbu? Nakoľko je oddeliteľná vaša učiteľská existencia od existencie spisovateľskej?

„Učiteľské povolanie je náročné na čas, ale ten čas si môžete – okrem vyučovacích hodín – do istej miery sám regulovať. Učím však počas týždňa 270 žiakov a z toho je tiež poriadna sociálna únava. Prvých desať rokov je dosť ťažkých. Druhých desať rokov sa musíte brániť profesionálnym deformáciám, v treťom desaťročí si musíte chrániť zrak a posledných desať rokov nervy z opakovania situácií. Moja spisovateľská existencia je vyhradená predranným hodinám, zobúdzam sa mimo školstva. Inak som vďačný osudu, že potom cez deň ma už cengáč upozorní, kde mám práve byť. Všetko ma obohacuje, ba ešte aj čas pracuje pre mňa.“

Nie je praktickejšie sa zamestnať v nejakom vydavateľstve či inej literárnej inštitúcii a mať viac času na písanie?

„Nejde ani tak o čas na písanie, ale o čas na žitie. V škole som ponorený v žití. Moje postavenie je krehké, takže nikto si predo mnou nedáva pozor na reči, nemám ilúzie o svojej dôležitosti, kedykoľvek ma môžu vymeniť za čerstvú absolventku. Ale je to aj dobrá poloha na pozorovanie a poznávanie. Isteže je praktickejšie zamestnať sa vo vydavateľstve.“

Zdá sa, akoby ste sa do Bratislavy príliš netlačili, motívom nebola ani prítomnosť vašich priateľov a kolegov zo skupiny Osamelých bežcov Ivana Štrpku a Petra Repku, ani bezprostredný kontakt s časopisom Mladá tvorba, ktorý bol na vtedajšie časy takmer zázračnou platformou. Čo by sa muselo stať, aby Bratislava „zvíťazila“ nad Liptovom?

„Nelipnem ani na Liptove. Pokladám však za hrozivé, že sa Slovensko scvrkáva na Bratislavu.“

Pred štyridsiatimi rokmi ste debutovali práve v Mladej tvorbe, o dva roky nato ste sa vymedzili ako Osamelí bežci. Ako vznikalo rozhodnutie vytvoriť skupinu?

„Mali sme podobný životný pocit uzavretosti – v jednosmerke. Pocit bonsajov – obstríhania koreňov a koruny, pocit osamelosti bežcov. Bol to náš signál na diferenciáciu, dúfali sme, že bude živšie a nakoniec aj voľnejšie v diferencovanejšom prostredí – nešlo, pravda, len o literatúru. Nepochybujem, že to Mladá tvorba aj požehnala, ale konať sme museli sami.“

Hoci ste zdôraznili, že ste vznikli z vnútornej potreby, nie ako literárna schválnosť, nezabudli ste pripomenúť, že vaše prvé odmietnutie patrí všetkým literátom. Uvedomovali ste si, že vám toto „členstvo“ môže priniesť nejaké problémy?

„Vtedajší kultúrny kontext sa nám zdal sterilný. A aj bol. Vnútorná potreba, to bola predsa potreba rozhovoru. Ale áno, uvedomovali sme si problémy, čím by bol však život bez nich?“

Akú dôležitosť pripisujete umeleckým skupinám? Je aj dnes potreba na ich vznik?

„V istej situácii je to východisko, ako prekonať retardáciu prostredia. Vytvoriť si vlastný kontext. Dnes je tiež nádherný čas na vznik umeleckých skupín, aj potreba – lenže treba investovať energiu do nového rozhovoru, postaviť sa na stratenú vartu.“

Ivan Štrpka nám vlani povedal, že „výprava Osamelých bežcov nikdy nebola odvolaná“. Viete si predstaviť niečo, čo by ju odvolalo?

„Ukončenie rozhovoru na Póle nedostupnosti.“

Po nástupe normalizácie sa vaše meno vytratilo z oficiálnej literatúry, ako ste to znášali?

„Vtedajšia oficiálna literatúra bola taká, že som celkom rád v nej nebol. Vydávali sme ručnou tlačou zošity poézie pod značkou & v náklade 30 až 50 kusov. Potom som vydával básničky písané rukou v náklade šesť kusov. Iste by mi boli vydali knižky, keby som do nich vložil básničky o 1. máji, strane, zjazdoch, ako to urobil aj jeden vtedy dobrý básnik – skrútilo mi však z toho žalúdok.“

Po novembri síce rôzne zákazy prestali existovať, no čoskoro ste sa opäť ocitli v pozícii autora, ktorý rozhodne nebol vyvolencom štátnej moci.

„Vari má mať štátna moc medzi autormi vyvolencov? Ale asi vždy sa nájdu takí autori, čo potrebujú byť vyvolencami, nehovoriac o tom, že istému typu štátnej moci to lahodí. Ja som teda proti takému typu štátnej moci. Takto sa to dalo vidieť za vlády Vladimíra Mečiara a v prípade Spolku slovenských spisovateľov, keď sa oddelil (a prečo) od Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Aj keď vzniklo Národné literárne centrum ako zamestnávateľ.“

Až po voľbách 1998 vás tento spolok „objavil“ a udelil vám svoju výročnú cenu za knihu Havránok. Cenu ste odmietli s tým, že ju považujete za spôsob korumpovania. Ako sa na to pozeráte dnes?

„Bolo to šikovné, hlavne politické gesto – z ich strany. Nezabúdajte, že sa vyhlasovali za najzávažnejšiu slovenskú spisovateľskú organizáciu, zvažovali a rozhodli – napriek odporu niektorých členov poroty – vrhnúť výročnú cenu do protiľahlého tábora. Bolo mi to smiešne, dorazil ma však ten ich ceremoniál – herci v kostýmoch začali staroslovienskym Otčenášom v klube spisovateľov, kde už zaznievali aj iné spevy. Milá mladá herečka chcela prečítať úryvok z Havránka, ale ničomu z toho nerozumela. Scéna ako z Bulgakovovho románu Majster a Margaréta. Bolo len treba povedať nahlas nie. To som urobil a stojím si za tým.“

Vtedy ste v zdôvodnení neprijatia ceny vyjadrili nádej, že sa odštartuje dialóg, že vzniknú mosty medzi spisovateľskými organizáciami. Do akej miery sa naplnili vaše predstavy?

„Musel by to byť dialóg o zmysle spisovateľských organizácií. A taký som nezaregistroval. Mosty sa, pravda, dajú stavať aj uprostred púští. Potrebuje spisovateľ organizáciu či organizácia spisovateľa. Mám dojem, že praktické veci sa neriešia. Veď ani ja už dlho nevydržím sponzorovať slovenskú literatúru.“