Pred pätnástimi rokmi Primo Levi ukončil svoj život. Vrhol sa do výťahovej šachty v dome, kde býval. Talianske noviny vtedy napísali: Osvienčim má na svedomí poslednú obeť. Kniha Carole Angierovej, ktorá práve o Primovi Levim vyšla, vysvetľuje túto samovraždu trošku inak.

Primo Levi bojoval proti Mussoliniho režimu v odboji, zatkli ho v decembri 1943 a niečo vyše roka strávil v lágroch. Všetky jeho knihy sú poznačené touto skúsenosťou. Angierová pre The Times tvrdí: „Levi úplne potlačil svoje vnútro. Mal problém vyjadriť svoje emócie, lásku a strach. Ale hlavnou príčinou bola jeho matka.“ Šesťdesiatsedemročný Primo Levi bol práve v depresiách veľmi fixovaný na chorú matku. „Nebol schopný odosobniť sa od jej utrpenia,“ dodáva Angierová. Je presvedčená, že príšerný zážitok z koncentračného tábora bol paradoxne jeho záchranou. Osvienčim spracoval písaním, s pocitom, že urobil všetko, čo sa napokon dalo.

Autor kníh Je toto človek? Prímerie, Potopené a zachránené či Prvky života vždy komunikoval spôsobom, akým vedel – písal a tam vkladal skúsenosti. Až zrazu bolo neskoro. „Na konci života si uvedomil, že by sa nakoniec po tom, čo by sa dostal z depresií, musel ešte raz so strašnými spomienkami pobiť,“ tvrdí Angierová. „Bol nielen väzňom koncentračného tábora, ale predovšetkým väzňom zúfalstva, ktoré potláčal.“ (reuters)