Barrancominas však začal zívať prázdnotou. Bary zatvorili, obchody sú poloprázdne, domy opustené, odišli aj prostitútky. Zostal iba hlad.
Dedina sa nachádza v strede departementu Guainía v pohraničí s Venezuelou a Brazíliou. Ešte donedávna bola v Kolumbii považovaná za svetové hlavné mesto kokaínu. Pri brehoch rieky Guaviare žilo necelých osemsto ľudí. Zvyšnú trojtisícovú populáciu nazývali „plávajúcou“. Boli to väčšinou obchodníci s drogami, experti pracujúci v laboratóriách na spracovanie kokaínu alebo takzvaní raspachines (zberači kokových listov). Zlaté časy sa v dedine skončili v polovici februára, keď armáda v boji s narkobarónmi Barrancominas a jeho okolie obsadila.
Operácia Čierna mačka
Podľa kolumbijskej armády sú v okolí Barrancominasu rozmiestnení vojaci z FARC, hlavnej gerily v krajine. Postavili tam drogovú centrálu, ktorá vraj živila 17-tisíc povstalcov. Pristávali tam lietadlá z Brazílie a Venezuely. Vozili doláre a zbrane pre povstalcov a odlietali naložené prvotriednym kokaínom.
V Barrancominase šéfoval Tomas Medina prezývaný Čierny Acacio, jeden zo šéfov FARC. Druhou „celebritou“ bol Luis Fernando da Costa „Fernandinho“ - najhľadanejší obchodník s drogami. Nedávno ho chytili a deportovali do vlasti, kde ho čaká súd.
Na vojenskej operácii Čierna mačka sa zúčastnilo 3800 mužov podporovaných letectvom. Vojaci zničili päť laboratórií. Každé vyprodukovalo štyri tony kokaínu za mesiac. Armáda zničila aj dvadsať hektárov kokových plantáží.
Koniec fiesty
„Prišla armáda a fiesta sa skončila. Nie sú doláre a dedina vymiera,“ povedal obyvateľ Barrancominasu, ktorý si želal zostať v anonymite. Obchodníci teraz nepredajú ani tretinu svojho tovaru. Tí, čo zostali, sa nezmôžu ani na ryžu. Pred pestovaním drogy sa prisťahovalci a domorodci živili pestovaním kakaa, banánov, kukurice a rybárčením. Kokaín bol lepším biznisom. Teraz, keď prítomnosť armády zmarila pestovanie koky, mnohí zamýšľajú odísť.
„Ľudia z Barrancominasu utekajú, pretože sa nemôžu zamestnať alebo si nájsť robotu,“ hovorí 34-ročný Luis a nakladá svoj nábytok na malé plavidlo na brehu rieky Guaviare. Žil v Barrancominase dva roky. Pripúšťa, že ekonomika dediny sa točila iba okolo drogy. „Nikdy som nepracoval ako obchodník s bielym práškom alebo ako raspachin,“ zdôraznil.
Nie všetci odchádzajú na lodiach. Desiati sa snažia odísť každých desať dní na palube starého aeroplánu DC-3, ktorý odlieta do najbližšieho mesta Villavicencio. Do Barrancominasu vezie potraviny a naspäť ľudí. Letenka je však drahá a nie všetci majú peniaze. Muži, ženy, deti a starci čakajú na lietadlo. Niektorí s domácimi zvieratami.
„Mnohí nemajú 180-tisíc pesos (alebo 90 dolárov) na cestu, no sú v takom zlom stave, hladní, že sa nad nimi zľutujú a odvezú ich zadarmo,“ hovorí pilot DC-3. Pripúšťa, že mnohí z nich napokon skončia v chudobných štvrtiach veľkomiest.
(reuters, taa)
