, Lenka Vokurková * Premiéra 12. a 13. apríla 2002 v Komornom divadle Domu kultúry

Spoločenské hry sú odrazom, zmenšeninou i symbolom sveta. Šachy so smiešnymi postavičkami a ešte smiešnejšími pravidlami napĺňajú svoju metaforickú funkciu v nejednom umeleckom diele.

Choreografka Zuzana Hájková predkladá najnovšiu inscenáciu banskobystrického Štúdia tanca ako výpoveď „o živote“. Jednotlivé figúrky - kráľovský pár nevynímajúc - presne vnímajú funkčné obmedzenia i výsady svojho statusu, podchvíľou však protestujú proti pozícii a rozmeru políčka, na ktorom práve stoja. V tanečnom divadle a pri tvorivej choreografii si môžu čierne šachovnicové štvorce niesť na chrbtoch ako záťaž, môžu slúžiť ako štíty, môže sa z nich vyskladať cesta, obranný val, domov. Svetelný dizajnér Ján Čief nás navyše presviedča, že šachovnica sveta nemusí byť vždy čiernobiela. Krásne, krásne. Ak sú však podobné koncepty priveľmi vesmírne, divák sa môže poľahky dostať do bezváhového stavu. Projekt Zuzany Hájkovej však, našťastie, stojí jednou nohou aj na zemi, o to viac mrzia niektoré štandardné schémy.

Väčšina moderných rozprávok sa začína snom, do ktorého sa rozprávač deja zobúdza. Úlety hrdinov sa tak môžu „logicky“ odôvodniť. Aj tu akoby sa tvorcovia ospravedlňovali: v tejto inscenácii sa budeme ponárať do snov, túžob a predstáv. Úvodná sekvencia v posteli je síce vtipne naaražovaná a Lenka Vokurková sa pod paplónom hemží veľmi presvedčivo. V zásade však nie je takýto rám v tomto prípade umelecky nevyhnutný. Sny predsa nie sú doménou spánku, ale života. O to viac, že hlavná hrdinka sa pri ďalších tanečných výstupoch stratí kdesi v dave.

Podobne trochu nudné sa zdá kraľovanie postele nad scénickou výpravou Pavla Andraška. Výber jej typu navyše demonštruje typ dilemy, ktorú inscenátori museli prežívať pri každom scénickom detaile. Použijeme abstraktný koncept alebo špecificky kus nábytku, ktorý by nás konkrétne zakotvil podobne ako bavlnenú spodnú bielizeň? Znaky moci, príťažlivosti, sily si nakoniec striedavo vyťahujú svoje kostýmy z arzenálov fantázie, skladu archetypov i módnych časopisov. V niektorých kusoch sa tento postup pretransformoval do nádherného nadčasového obrazu - Koník v dynamickom podaní Tomáša Nepšinského. Inde sa zas inscenátori uchýlili k prvoplánovejšej kresbe. Jemné, prijali by sme i početnejšie, prvky humoru dvíhajú pozornosť divákov zo stoličiek. Doménou, v ktorej sa choreografka cíti najlepšie, sú bolestivo odtancované šachymachy pohlaví.

Silnou stránkou tohto projektu, ako to už v tomto divadle býva, je pôvodná, komponovaná hudba. Skladateľ Peter Zagar je tvorivým pozitívom i zároveň zjednocujúcou linkou celej produkcie, ktorej cieľom nebolo dať mat, ale nebezpečne šachovať.

ZUZANA ULIČIANSKA