Na túto sezónu NHL sa kapitán Montrealu Canadiens Sakari Antero Koivu, ako sa fínsky hokejista píše plným menom, pripravoval doma v Turku. „Všetko prebiehalo v poriadku. V tréningu zaberal naplno, veľmi rýchlo korčuľoval a sníval o tom, že Montrealu pomôže k návratu medzi elitu,“ vravel jeho tréningový partner a hráč NHL Sami Salo.

V septembri sa 27-ročný Koivu vybral s priateľkou Hannou Noriovou do Kanady, blížil sa kemp pred NHL. V lietadle mu prišlo zle, zvracal, bol unavený. V Montreale podstúpil vyšetrenia, zistili mu nádor v brušnej dutine. Nikdy nezabudne na deň, keď v nemocnici prišiel k jeho posteli s výsledkami klubový lekár David Mulder a smutným hlasom zašepkal to, čo nikto nechcel počuť: malígny.

„Čo to je?“ pýtal sa Koivu. „Nerozumiem.“

Jeho priateľka Hanna rozumela. Začala plakať. „Je to rakovina,“ vravela po fínsky.

Chemoterapia namiesto hokeja

Namiesto haly Molson Centre navštevoval Koivu po väčšinu tejto sezóny nemocnicu, podstupoval chemoterapiu. Lekári mu dávali šancu, že rakovina žalúdka sa dá vyliečiť. Fínsky hokejista im veril, chcel sa vrátiť do normálneho života, k hokeju.

Čakalo ho osem cyklov chemoterapie, počas ktorých si neustále kládol otázku: dokážem to? „Po prvom cykle som bol úplne hotový,“ spomínal. „Nemohol som byť na svetle. Neznášal som hluk. Spal som v kuse 25 hodín.“

Hanna bol celý čas s ním: „Nemohol chodiť. Sotva vládal odísť do kúpeľne. Ísť po schodoch už nezvládol. Bolo ho strašné.“

Saku všetko vydržal. V kabíne tímu Canadiens si nikdy nevybral svoje veci zo skrinky a na jar začali prichádzať optimistické správy, že liečenie prebieha úspešne. Po tréningu by mal stihnúť záver základnej časti NHL. V príprave sa mu venoval špecialista Chris Carmichael, ktorý predtým po prekonaní rakoviny pomohol k návratu do svetovej cyklistickej špičky Američanovi Lanceovi Armstrongovi.

„Naša spolupráca sa začala pred ôsmimi týždňami – bol práve po chemoterapii. Je neuveriteľné, kam sa odvtedy dostal,“ oznámil minulý týždeň Carmichael, ale netrúfal si ešte určiť presný dátum comebacku. Pred Koivuom sa podarilo vyliečiť z rakoviny aj iným hokejistom. Podobnú skúsenosť majú za sebou Mario Lemieux, John Cullen, český obranca Miloš Holaň, ktorý vojenčil v Dukle Trenčín, rozhodca Paul Stewart či tréner Roger Nielsen.

V útoku Huey – Louie – Dewey

Koivu pochádza z hokejovej rodiny, jeho otec Jukka bol trénerom mužstva TPS, a tak športové smerovanie Sakua i jeho mladšieho brata Mikka bolo jasné. Aj keď Sakku ako trinásťročný nejaký čas poškuľoval po futbale, na turnaji Helsinki Cup ho dokonca vyhlásili za najlepšieho hráča na trávniku a za odmenu cestoval na výlet do Ríma, kde sledoval zápasy talianskej Serie A. Potom už definitívne zamenil kopačky za korčule, rýchlonohému centrovi so zmyslom pre kombináciu a s dobrou strelou predpovedali odborníci veľkú budúcnosť.

„Už ako malý chlapec chcel vyhrať každú súťaž, na ktorej štartoval. Nenávidel prehry a mal ohromnú vôľu. To mu zostalo,“ vravela o ňom mama Puire.

Vo fínskej lige vykorčuľoval na ľad ako 18-ročný v drese TPS Turku a hneď vo svojej prvej sezóne medzi seniormi sa dostal na majstrovstvá sveta. V letnom drafte si ho v 1. kole vybral najslávnejší klub NHL Montreal Canadiens, 23-násobný víťaz Stanley Cupu.

Jeho hviezda naplno zažiarila na svetovom šampionáte vo Švédsku ‘95, keď sa po ligovom titule s mužstvom TPS výrazne zaslúžil aj o historické prvé zlato pre Fínsko na MS. Pamätníci si iste spomenú na neudržateľný útok v zostave Suomi Lehtinen – Koivu – Peltonen, ktorý búral súperove obrany a súkal jeden gól za druhým. Novinári im podľa neposedných synovcov Káčera Donalda prisúdili prezývky Huey – Louie – Dewey, Koivu bol prostredný z nich.

Návrat na ľad po siedmich mesiacoch

Po majstrovstvách sveta už Sakuova kariéra pokračovala v NHL. Jeho premiéru 7. októbra 1995 v zápase s Philadelphiou vraj vo Fínsku v noci pri televízoroch sledovalo milión fanúšikov – pätina národa. V prvej zime za morom odohral Koivu všetkých 82 zápasov, čo sa mu v ďalších piatich už nepodarilo. Veľmi často ho trápili zranenia – ramená, kolená, šľachy, svaly. Saku nie je na ľade žiadny hromotĺk (179 cm / 75 kg), vždy sa presadzoval skôr rýchlosťou, šikovnosťou. Po odchode Vincenta Damphoussa z Montrealu pribudlo na jeho dres s číslom 11 aj kapitánske céčko.

Koivu sa počas liečenia nevedel dočkať, keď si ho znova oblečie v zápase NHL. V utorok 9. apríla 2002 sa sen stal skutočnosťou, fínsky útočník znova obsadil v šatni miesto vedľa nášho reprezentanta Richarda Zedníka. Na dôležitý súboj s Ottawou (4:3), keď Canadiens ešte stále nemali istotu postupu do play off, vykorčuľovali v preplnenej 21-tisícovej aréne aj so svojím kapitánom. Pri predstavovaní hráčov pri mene Saku Koivu všetci diváci vstali a neutíchajúcim potleskom vyjadrili radosť z návratu do mužstva, ocenili jeho ťažký boj so zákernou chorobou. Saku! Saku! Saku! – skandovali tribúny. Dojatý hokejista so slzami v očiach si premietal film posledných siedmich mesiacov. Bol to jeho najťažší zápas.

Tie ďalšie na ľade NHL by už mali byť len o góloch, bodoch, prihrávkach.

ONDREJ GAJDOŠ