Sedel som v kalifornskom Stanforde, ktorý vysúša slnko a pokúšal som sa presne dešifrovať, čo si myslím. Niektorí európski spisovatelia považujú Ameriku za nebezpečného, sebeckého obra, ktorý sa tacká po svete a pácha pri tom zlo. Podobne sa správa aj doma, ako stelesnenie všetkého zlého na kapitalizme - v porovnaní s našimi morálne vyššími európskymi verziami.

Príťažlivosť protikladov

No, na začiatok musím povedať aspoň toľko, že nesúhlasím ani s jedným z týchto názorov. Jedným z dôvodov je, že Amerika je taká veľká, taká rôznorodá, je v nej taká hojnosť kombinácií a protikladov, že ju nemožno takto zredukovať.

Tu v Stanforde na japonsko-americkej suši reštaurácii visí plagát „Spojení vytrváme“, (po 11. septembri) ale je tu aj kníhkupectvo, ktoré sa vyhlasuje za „Zónu bez nenávisti“. Nápis na ňom odsudzuje nedávne útoky na arabských Američanov. Na dverách študentskej klubovne tu nájdeme nápis „Sme pyšní, že sme Američania“, ale nezabúda ani na pubertálnu dcéru mojej známej, ktorá sa po útoku teroristov vyhlásila za moslimku - lebo jej v škole povedali, aká skvelá je islamská kultúra. Existuje tu nadšený unilateralizmus televíznej stanice Fox TV, ale aj trpezlivý multilateralizmus vysokopostavených štátnikov, s ktorými robí rozhovory spravodajská stanica CNN. Ako napísal Walt Whitman:
Odporujem sám sebe?
Tak fajn, odporujem sám sebe.
Som veľký, je toho vo mne tak veľa.

Akékoľvek zovšeobecnenie teda nie je namieste. Môj vlastný, komplikovanejší, záver je: Milujem tú krajinu a mám obavy o jej súčasnú úlohu vo svete. Slovo „milujem“ používam prirodzene veľmi voľne, ako to robíme bežne v čoraz viac amerikanizovanej angličtine.

Milujem energiu, otvorenosť, každodennú radosť ľudí v obchodoch a na uliciach, pocit slobody, aký nadobudnete pri dlhej jazde po kalifornskej diaľnici pod nesmiernou oblohou a pocit, že každý - bez ohľadu na to, kto je a odkiaľ pochádza - má šancu zariadiť si život po svojom. „Skúste to povedať chudobnému černošskému decku vo veľkomestskom gete,“ môžete si zahundrať a máte samozrejme pravdu. Ak ale prichádzate z komplikovanej, snobskej starej Európy, môžete čestne vyhlásiť, že ste mali možnosť pocítiť takéto otvorené možnosti nového sveta?

Príťažlivosť „jemnej moci“

Potom milujem výstižnosť novín New York Times, elán televíznej Krížovej paľby, k podstate smerujúcu buldodžiu zaťatosť najlepších univerzít na svete a áno, aj rýchle občerstvenie, ktoré nikdy nechutí rovnako ako v Európe. A amerických aktivistov, s ktorými som pracoval vo Východnej Európe a na Balkáne, ktorí naozaj chcú, aby aj ostatní zažili slobody, aké majú oni sami.

Váš zoznam bude iný, ale stavím sa, že nejaký máte. Amerika je súčasť fantázií každého, či už vyrastal v Bilbau, Pekingu, alebo v Bombaji. Vzniká prostredníctvom filmov, hudby, televízie a internetu. Každý má v hlave New York, aj keď tam nikdy nebol - práve preto malo zničenie Dvojičiek taký účinok. Toto očarenie, ktoré vyvoláva americká kultúra v najširšom slova zmysle, je súčasťou čohosi, čo Joseph Nye nazýva „jemnou mocou“ Ameriky.

Prečo sa teda bojím o súčasnú úlohu tejto skvelej krajiny vo svetovom dianí? Čiastočne preto, lebo sledujem zábery CNN zo sídla Jásira Arafata v Ramalláhu a reakciu prezidenta Georgea W. Busha z jeho texaského ranča. Obávam sa, že keby sa mali USA vydať do vojny proti Iraku, a zároveň podporovať Šaronove kroky proti Arafatovi - oboje ako súčasť vyhlásenej „vojny proti terorizmu“ - mohlo by to zjednotiť islamský svet proti Západu, a zároveň rozdeliť Európu a Ameriku. Katastrofálne následky by pretrvávali celé roky.

Je to hyperveľmoc

Moje znepokojenie je však hlbšie než len obava o súčasnú politiku konkrétnej administratívy na Blízkom východe. Základný problém je, že dnešná Amerika má priveľkú moc, než aby to bolo na osoh komukoľvek, vrátane nej samej. Má tú jedinečnú, globálnu „jemnú moc“ v hlavách nás všetkých. V ekonomickom ohľade je jej jediným rivalom Európa. Vo vojenskej oblasti nemá rivala. Jej vojenské výdavky sú väčšie než ďalších ôsmich najväčších vojenských mocností spolu. Hovorí sa, že „od čias Ríma nemala jedna krajina takú prevahu“ - lenže rímsky kolos zaberal len časť vtedajšieho sveta. Keď si odmyslíme protiamerické podtóny, je termín francúzskeho ministra zahraničných vecí Huberta Vedrina „hyperveľmoc“ správny.

Problém americkej moci nespočíva v tom, že je americká. Mnohí čitatelia iste nebudú súhlasiť. Ale dajte ruku na srdce a povedzte mi: boli by ste radšej, keby mali takú nadradenosť Rusi, Číňania, Japonci, alebo povedzme Francúzi či Briti? Naozaj?

Nie, problém americkej moci spočíva v moci samotnej. Toľká moc a prevaha by bola nebezpečná aj pre archanjela. Autori americkej ústavy múdro určili, že by nemalo prevládať ani jedno centrum moci, nech by chcelo akokoľvek konať dobro. Aj najlepší môžu upadnúť do pokušenia. Každú právomoc by teda mal kontrolovať aspoň jeden iný člen. Aj vo svetovej politike.

Je prirodzene dobre, že takúto moc vykonávajú vládcovia pod drobnohľadom rozvinutej a kritickej demokracie. No demokracia hyperveľmoci prináša vlastné pokušenia. Napríklad pokušenie uvaliť neoprávnené clá na dovoz ocele, ktoré ohrozujú svetový systém voľného obchodu, len aby sami získali hlasy v tých amerických štátoch, ktoré produkujú oceľ.

Navyše je tu ešte jeden faktor: ak máte takúto moc a vplyv, to, čo neurobíte, je rovnako osudové ako to, čo urobíte. Bushova vláda nastúpila s odhodlaním nenechať sa zatiahnuť do podrobného sprostredkúvania a vyjednávania medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ako to robil Bill Clinton. Hrôzy samovražedných bombových útokov na nevinných Izraelčanov a obliehanie Ramalláhu sú aspoň čiastočne dôsledkom tejto politiky, ktorú možno nazvať zámernou neangažovanosťou.

Kritickí Európania sa vo všeobecnosti nazdávajú, že USA veci pokazia vždy, keď zasiahnu, a nepochybne by sa našli príklady, od Kambodže až po Nikaraguu. Problém spočíva práve v tom, že hyperveľmoc nezasahuje - pozrime sa na utrpenie Bosny.

Látka proti osamelosti

Kto by teda mal kontrolovať a dopĺňať americkú moc? Samozrejme, medzinárodné organizácie, počnúc Organizáciou Spojených národov, a nadnárodné mimovládne organizácie. No to nestačí. Moja odpoveď znie: Európa.

Európa ako ekonomicky rovnocenná Spojeným štátom a Európa ako úzko spätá skupina štátov s dlhou diplomatickou a vojenskou tradíciou. Nie Európa, ktorá sa samu považuje za konkurenčnú superveľmoc voči USA, ale Európa, ktorá je najdôležitejším partnerom Ameriky v svetovom spoločenstve liberálnych demokracií.

Problém je prirodzene v tom ako zbaviť túto myšlienku nepeknej protiamerickej škrupiny a uskutočniť ju. Ale práve to musíme urobiť. Ak sa nám to podarí, Američania ju uvítajú. „Zdravá spolupráca s Európou,“ píše Samuel Huntington, jeden z najvplyvnejších politických analytikov dnešnej Ameriky, „je hlavnou protilátkou na osamelosť supermocnosti USA.“ To je jasná pozvánka - a prípad je naliehavý.

Autor: Oxford(Autor je politológom a publicistom)