Dá sa vytvoriť silný filmový príbeh o jednom hrdinovi ako skladačka skutočných príbehov mnohých ľudí? V Hartovej vojne to tak je - podobne ako nedávno v Pearl Harbore. Technika umožňuje nakrútiť scény takmer dokonale realistické, umelci sa vyžívajú v naturalizme, ale celok musí byť filmový, zveličený, neskutočný. „Inak by nebol film,“ hovorievalo sa.
Vymyslený nedoštudovaný právnik sa najskôr stretne s nemeckým komandom v amerických uniformách pred ofenzívou v Ardenách, potom v zajateckom tábore s černošskými stíhačmi zo slávnej letky a napokon sa v tom istom tábore odohrá rovnako slávny útek - všetky tieto udalosti sa naozaj stali, sú známe, sfilmované.
Natlačené do dvoch hodín pôsobia neprimerane - obzvlášť, keď si scenár z iných filmov požičiava príliš veľa - napríklad dialóg pred Hartovým zajatím takmer na slovo presne odznel v Battle of the Bulge (u nás Bitka v Ardenách): „Obávam sa, že ste zablúdili, pane, Saint Vith je na severozápade!“, „Nie, včera som tam išiel po tejto ceste…“. Výpožičiek je viac i v detailoch.
Skutočná vojna poručíka Harta - príbeh o zlyhaní a jeho náprave sebaobetovaním potom prekrývajú iné, aj dnešné „vojny“ - trauma Američanov, ktorých postihol posledný veľký nemecký útok (a Sovieti sa im mohli smiať), trauma z rasovej segregácie, ktorá cez vojnu stále platila, i trauma zo zajatia. Zároveň treba potešiť vojnových veteránov. Aby sa to všetko vyriešilo, na sebaobetovanie sa nakoniec stojí vo filmovom lágri v rade.
Hart obhajuje v zvláštnom súdnom procese černošského dôstojníka, ale medzi zajatcami nie je ani jeden obyčajný vojak tmavej pleti - celá téma rasizmu potom vyznieva kŕčovito - akoby film chcel povedať: „Pár rasistov sa u nás našlo, ale inak to už bolo celkom v poriadku.“ Po zvrate v deji je už Hart, ale hlavne jeho černošský klient úplne nepodstatný. Na druhej strane film presviedča, že pracovať cez vojnu v štábe je hanba - akoby to bol pred 57 rokmi najväčší problém.
Obraz je šedivý, ako to v podobných filmoch v poslednom čase býva (slnko asi cez vojnu nesvietilo), a na prvý pohľad asi ani tento film neodlíšite od iných vojnových. Pritom v mnohom Hartova vojna prekvapí príjemne - aj keď je nabitá udalosťami, nevysvetľuje ich tak urputne, ako býva zvykom, efekty používa s mierou, aj nepriateľ tu má ľudské črty a zvrat v deji je pomerne prekvapivý. Ako celok príliš realistická nie je - ale inak ide o dosť poctivý film z druhej svetovej.
Nakrúcalo sa v Čechách a aj našinec teda mohol vidieť, ako pracuje Bruce Willis. Zastavil sa, naplnil noviny správami o svojom nočnom živote, odohral si svoje a o mesiac sa tento proces nepochybne opakoval niekde inde. Ako americký veliteľ neopustil svoju jednotku - ľudová slovesnosť koniec koncov hovorí, že v Titaniku hrať nemohol, lebo by tiež všetkých zachránil. Nie, že by sa mu dalo niečo vyčítať, ale nedôvera zostáva.
Podobne ako Black Hawk Down sa ani tento film asi v našich kinách dlho neohreje, čo je celkom škoda.
