JIŘÍ PŘÍHODA (1966) tvrdí, že nie je provokatér, ale svojou dôslednosťou ísť po vlastnej ceste umenia znepokojil aj Milana Knížáka. Riaditeľ Národnej galérie v Prahe nesúhlasil pred pol rokom s Příhodovým architektonickým riešením výstavy laureátov Ceny Jindřicha Chalupeckého a direktívne ho nariadil zmeniť. Jiří Příhoda sa umením neživí, vo svojej umeleckej ponuke sa snaží byť slobodný.

V týchto dňoch pripravuje pre synagógu v Šamoríne projekt, ktorý je výsledkom dvojtýždňového tvorivého pobytu v tamojšej At Home Gallery. Jej vernisáž bude 17. apríla o 18.30 h a názov je 700> 35> 0 Lux.

Zavretá synagóga

„Využijem zrekonštruovanú fasádu synagógy, na ktorej chcem zavrieť všetky okná a dvere,“ povedal v rozhovore pre SME Jiří Příhoda. „Bude to pôsobiť ako skutočná stavba bez dverí a okien, do ktorej sa zdanlivo nedá vstúpiť. Na fasáde bude len názov projektu 700> 35> 0 Lux a v susednom dome umenia sa bude premietať video, ktoré ukáže vnútrajšok synagógy.

Jiří Příhoda má pre tento projekt dve vysvetlenia. Osobne nesúhlasí s vystavovaním hotových výtvarných objektov v synagóge a zároveň obdivuje na židovskej tradícii, že nikdy nezobrazovala spirituálne učenie. Ako tvrdí, „to, čo je človeku sväté, netreba nutne vizualizovať“. Uvedomuje si, že v komunikácii s priestorom synagógy sa dotýka aj svedomia európskej civilizácie, ktoré sa „ťahá už od stredoveku a je v každom z nás“.

Otázky a provokácie

Autor predpokladá, že uzavretosť synagógy vyvolá divácke otázky: ako vyzerá vnútrajšok synagógy a na čo slúži? Video bude čiastočne odpovedať, ale ponechá aj priestor na uvažovanie. Diváka bude zaujímať, prečo je synagóga zavretá. Příhodov projekt je tak zároveň aj zviditeľnením budovy.

„Raz som robil projekt pre pražskú synagógu na Palmovke,“ hovorí Příhoda. „Zneviditeľnil som ju do takej miery, že z jej interiéru nebolo nič vidieť. Vnútri bola postavená iba biela miestnosť slúžiaca ako výstavný priestor pre iného umelca. A to je práve princíp, ktorý ma zaujíma - človek chce vedieť, čo je za tou stenou. Som rád, keď nútim ľudí premýšľať.“

Jiří Príhoda sa však nepovažuje za provokatéra v klasickom zmysle slova. Zaujíma ho len zvýšená razancia a dôslednosť v umení. Vyhľadáva umelecké situácie, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nelogicky. Chce, aby nádych nepochopiteľnosti obsahoval každý jeho projekt. A touto dôslednosťou znepokojil pred pol rokom práve Milana Knížáka.

„Aktívny umelec by nemal byť riaditeľom Národnej galérie,“ hovorí Příhoda. „Je to znak nedostatku etiky a kultúrnosti v českom výtvarnom umení. Ide o neúnosný konflikt záujmov, a preto som sa rozhodol prerušiť s Národnou galériou akúkoľvek spoluprácu, kým sa situácia v tejto inštitúcii nezmení. Dúfam, že moja kritika najmocnejšieho človeka vo výtvarnom umení v Čechách mi nezničí kariéru.“

Prechodná generácia

Jiří Příhoda sa živí grafickým dizajnom a zaujíma sa o architektúru. To mu uvoľňuje ruky na jeho projekty. „Nedokážem si predstaviť, že by v súčasnosti u nás moje umenie niekto kupoval. Inštitúcie nemajú na nákup peniaze a to málo, čo majú, investujú do overených hodnôt - napríklad umelcov z generácie šesťdesiatych rokov. Vylučujem tak kalkul a kompromisy robím iba v technických možnostiach realizácie.“

V umelcovom rukopise sa vždy spájal záujem o objekty, sochy, inštalácie pre špecifické miesto a videoprojekciu. V Šamoríne spojil inštaláciu s videom. Dvojrozmernosť obrazov a priestor stavby.

„Niektoré moje veci pripomínajú filmovú scénu. Fascinuje ma, že film je urobený zo scén, ktoré sú priestorové, ale výsledok je plochý. Je to príznačné pre súčasnosť. Naše vnímanie priestoru - hlbinné a psychologické - sa dosť zmenilo. Aj ja patrím ku generácii odrastenej pri televízii a filme, na ktorú už teraz pôsobí médium počítačov a virtuálnej reality. Cítim, že naše vnímanie priestoru je už ‘plochejšie‘ a svet okolo seba vidíme viac v obrazoch. Sme ešte prechodná generácia, ale s jasnou cestou.“

Pred piatimi rokmi dostal Jiří Příhoda Cenu Jindřicha Chalupeckého - najprestížnejšie ocenenie v Čechách pre výtvarníka do 35 rokov. Otvorila mu dvere, už sa nemusel dlhšie predstavovať. Najviac si však cení trojmesačný pobyt v Sausalite v Kalifornii, ktorý bol výtvarným pobytom v pozemskom raji.