V štátoch, kde sú dve silné strany, môže po volebnom víťazstve celá zostava vyjsť z tieňa a začať vládnuť. U nás sa ešte žiadnej strane nepodarilo zostavovať úplne jednofarebnú vládu len zo svojich ľudí.
Tieňovú vládu vníma verejnosť silnejšie než predvolebný program opozície. V minulosti preto napríklad v Rumunsku zostavovala celá opozícia jednu tieňovú vládu v mene spoločného volebného víťazstva. SNS a HZDS u nás o spolupráci tieňových vlád zatiaľ nehovorili.
Asi najznámejšou tieňovou vládou na Slovensku bola vláda HZDS z 1994 roku. Vznikla po páde druhej vlády Vladimíra Mečiara. Mnoho jej členov skutočne po voľbách išlo do vlády. Keď Mečiar zostavoval svoju tretiu vládu so SNS a ZRS, povedal, že je aj premiérom tieňovej vlády. Stal sa tak asi jediným premiérom v histórii, ktorý chcel viesť skutočnú i tieňovú vládu súčasne a kritizovať vlastné kroky.
Zo súčasných koaličných strán mala tieňovú vládu pred voľbami 1998 len SDĽ. Jej predsedom bol Juraj Hraško a po ňom Pavol Kanis. Ak SDĽ post v koaličnej dohode napokon získala, obsadil ho človek z tieňovej vlády.
„Nekoncipovali sme to ako tieňový kabinet,“ hovorí o predvolebnej činnosti SDK Ivan Šimko. Ľudia so skúsenosťami s výkonnou mocou a odborníci mali podľa neho dozor nad niektorými oblasťami štátnej politiky. Išlo o prípravu programu SDK „a tým to končilo“.
Šimko bol garantom oblasti legislatívy a spravodlivosti. Ministrom sa napokon stal Ján Čarnogurský, ktorý pôvodne dozeral na rezort obrany. Ten ale pripadol SDĽ a SDK „brala“ spravodlivosť. „Čarnogurský bol predsedom materského KDH a ‘vyššia berie‘,“ povedal o obsadení postu Šimko, bývalý podpredseda hnutia.
Väčšinu ministerských postov v dnešnej vláde za SDK však skutočne obsadili ľudia podľa zloženia „tieňovej vlády“ – vnútro Pittner, zahraničie Kukan, kultúru Kňažko, hospodárstvo Černák. (fw)
