ho zväzu, o mesiac neskôr sa musel v Izraeli zmieriť s tým, že hranice starého kontinentu ešte eurodiplomacia neprekročila.

Lesk zahraničnej politiky EÚ totiž ľahko zatienil izraelský premiér Ariel Šaron, ktorý Solanu v tandeme so španielskym ministrom zahraničných vecí Josepom Piquém, ktorého krajina teraz únii predsedá, nepustil k palestínskemu predákovi Jásirovi Arafatovi. Ich snahy o aspoň čiastočné uhasenie konfliktu skončili fiaskom, ktoré znásobil fakt, že Šaron ku Arafatovi pustil mimoriadneho amerického vyslanca Anthonyho Zinniho. Šaron tak EÚ priamo naznačil, že hľadanie riešenia blízkovýchodného konfliktu nie je možné bez Washingtonu.

Aj po Šaronovom odkaze sa však v EÚ debatuje o tom, aké páky treba na Izrael zvoliť, aby stiahol svojich vojakov z palestínskych miest. Prodi včera vyhlásil, že sa na pretras dostane asociačná dohoda s Izraelom. Na otázku Reuters, či by EÚ mohla pozastaviť platnosť asociačnej dohody v dôsledku vojenských operácií, Prodi odpovedal, že „dohoda je inštrumentom dialógu“.

Pozastavenie platnosti asociačnej dohody predstavuje formu sankcií, pre ktoré treba súhlas všetkých 15 štátov únie. Sankcionovať iba Izrael, ako to naznačil Prodi, sa ale môže stať kontraproduktívne, pretože by išlo o potrestanie len jednej z dvoch znepriatelených strán. Možno tiež polemizovať, či má židovský štát viac masla na hlave teraz ako pred jedenástimi dňami, keď odštartoval masívnu ofenzívu.

V Izraeli o sankčnej páke vedia, keďže jej zavedenie by vážne zasiahlo do izraelského vývozu, z ktorého 40 percent končí na európskom trhu. Rovnako sú si však vedomí toho, že uvalenie sankcií by z Európanov pred príchodom amerického šéfa diplomacie Colina Powella do Tel Avivu urobilo nezohratý orchester.

Je preto nutné, aby sa akékoľvek blízkovýchodné diplomatické páky používali v spolupráci s Washingtonom, ktorý má lepšie možnosti ako zasiahnuť do rozhodovania Ariela Šarona. EÚ by zase mohla prispieť lepšími vzťahmi s arabským svetom a Palestínčanmi.