om globalizácie sú štáty a národy čoraz viac navzájom previazané. Toto platí v oblasti bezpečnosti rovnako ako v ekonomike. Bezpečnosť je vzájomná a nedeliteľná. Žiaden štát nemôže existovať izolovane od medzinárodného spoločenstva, ani nemôže riešiť všetky bezpečnostné otázky bez cudzej pomoci. Spôsob, akým štát rieši svoju bezpečnosť, nevyhnutne ovplyvní bezpečnosť ostatných krajín a nutne vyvolá reakcie týchto krajín.

Takže v snahe vybudovať vlastnú bezpečnosť by mal štát uvážiť, či príslušné opatrenia pomôžu zvýšiť svetovú bezpečnosť. Krajina môže získať skutočnú bezpečnosť iba vtedy, keď vybuduje svoju bezpečnosť na všeobecnej bezpečnosti všetkých štátov a na rozsiahlej spolupráci medzinárodného spoločenstva. Vojenská prevaha nemôže zaistiť bezpečnosť. Jednostrannosť na úkor bezpečnosti druhých krajín povedie iba k väčšej neistote.

Šírenie zbraní hromadného ničenia a rakiet je veľmi zložitým problémom, ktorý možno vyriešiť len celosvetovou spoluprácou. Vybudovanie národného protiraketového obranného systému, čiže NMD, neprispeje k riešeniu tohto problému, iba ho prehĺbi.

Od konca studenej vojny urobilo medzinárodné spoločenstvo významný pokrok v nešírení zbraní. Spojené štáty americké a Rusko dosiahli viacero dohôd o jadrovom odzbrojení, do platnosti vstúpila Konvencia o chemických zbraniach, Zmluva o nešírení jadrových zbraní bola predĺžená na neurčito a dohodla sa Všeobecná zmluva o zákaze skúšok. Spolu s Konvenciou o biologických zbraniach, schválenou v 70. rokoch, to ukazuje, že konečný cieľ - zlikvidovať zbrane hromadného ničenia - je na dosah. Vďaka spojenému úsiliu medzinárodného spoločenstva je aj hybná sila šírenia rakiet do značnej miery pozastavená. Existuje tiež viacero návrhov sľubujúcich širšiu medzinárodnú spoluprácu v tejto oblasti.

Preto nie je ani múdre, ani vhodné vybudovať tzv. raketový obranný systém, ktorého účinnosť je otázna, na úkor kompromisov alebo dokonca úplného negovania medzinárodnej kontroly ozbrojovania a systému nešírenia po toľkoročnom úsilí, ktorého sa zúčastnili aj USA. Nájdu sa ľudia, ktorí opisujú Zmluvu o nešírení protiraketových systémov (ABM) ako súčasť „mentality studnej vojny“ a nazdávajú sa, že by sa jej bolo treba vzdať. Tento názor nie je ani férový, ani spravodlivý.

Je fakt, že táto zmluva sa uzavrela v období studenej vojny. Ako všetky ostatné zmluvy o kontrole zbrojenia však odráža vzťah vzájomnej závislosti zmluvných strán v oblasti bezpečnosti. Takýto vzťah nezanikol po skončení studenej vojny, ale skôr zosilnel v ére globalizácie. Zmluva ABM je samozrejme platná. Nie je zastaraná. Práve tak, ako ju nemožno posudzovať izolovane, nemožno tak posudzovať ani americký protiraketový obranný systém. Útok a obrana sú vždy neoddeliteľné. Rozšírené obranné kapacity znamenajú vo veľkej miere tiež zlepšenie útočných prostriedkov.

Toto zvlášť platí v prípade Spojených štátov, jedinej superveľmoci. USA vlastnia najväčší jadrový arzenál a najkomplikovanejšie konvenčné zbrane na svete a realizujú jadrovú odstrašovaciu politiku, založenú na tom, že použijú jadrové zbrane ako prvé. Raketová obrana tak len znásobí americké útočné zbrane. Vážne to ohrozí proces jadrového odzbrojenia medzi USA a Ruskom a vlastne na celom svete a spôsobí, že akákoľvek iniciatíva USA ohľadom zníženia útočných jadrových zbraní bude nezmyselná.

Ľudia sú nútení klásť si otázku, čo je skutočným zámerom skrývajúcim sa za úpornou snahou USA rozvinúť raketový obranný systém napriek záujmom medzinárodného spoločenstva. Je týmto zámerom naozaj brániť sa proti raketovej hrozbe zo strany niekoľkých takzvaných „problémových štátov“, alebo skôr získať väčšiu vojenskú výhodu oproti iným veľkým štátom?

Čína, ležiaca v ázijsko-tichomorskej oblasti, má prirodzené obavy o bezpečnosť tejto časti sveta. Nedávno sa tunajšie napätie uvoľnilo, zvlášť v severovýchodnej Ázii a v riešení problému rakiet sa dosiahol veľký pokrok. Všetky zúčastnené strany by si mali vážiť tvrdo vybojovaný stav a vytvoriť podmienky pre ďalšie uvoľňovanie. Zavedenie systému Theatre Missile Defence (TMD) (systém protiraketovej obrany pre amerických spojencov v Ázii - pozn. red.) v tejto oblasti iba oslabí mier a stabilitu novými, zložitými a konfrontačnými faktormi.

V USA žijú ľudia, ktorí obhajujú začlenenie Taiwanu do amerického systému TMD alebo poskytovanie protiraketových zbraní či technológií Taiwanu. Toto je veľmi nebezpečná tendencia. Keby sa to USA rozhodli urobiť, Taiwan by sa dostal pod „dáždnik“ americkej vojenskej ochrany a de facto by sa obnovila vojenská aliancia USA-Taiwan. Iste by to vzpružilo sebavedomie síl bojujúcich za nezávislosť Taiwanu, ohrozilo stabilitu Taiwanskej úžiny i mierové zjednotenie Číny a viedlo by to k vážnemu zhoršeniu vzťahov medzi USA a Čínou.

Čína nemá v úmysle ohroziť americkú bezpečnosť, ani sa o to nesnaží. Čína bola vždy veľmi umiernená pri vyvíjaní jadrových zbraní. Navyše, od prvého dňa, čo začala vlastniť jadrové zbrane, sa pridŕža politiky nepoužiť ich za žiadnych okolností ako prvá. Čína vlastní malý, ale účinný arzenál jadrových zbraní iba s cieľom zvládnuť možné jadrové útoky iných štátov. Táto politika ostane aj naďalej nezmenená.

Aj Čína, aj Spojené štáty sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN a prebrali spoločnú zodpovednosť za udržanie svetového mieru a bezpečnosti. Vzťah konštruktívnej spolupráce medzi Čínou a USA nebude slúžiť iba záujmom týchto dvoch krajín, ale bude mať tiež kľúčový vplyv na svetovú stabilitu a bezpečnosť.

Dlhý čas sa Čína a USA tešili plodnej spolupráci v oblasti nešírenia zbraní hromadného ničenia a rakiet. Čínska strana je ochotná pokračovať v tejto ceste s USA. Tešíme sa však tiež na seriózny a pragmatický dialóg s Bushovou administratívou o raketovej obrane a s ňou súvisiacich témach.

TCHANG ŤIA-SAN, minister zahraničných vecí Číny

© Los Angeles Times Syndicate