Strela bosnianskosrbského ostreľovača odtrhla v septembri 1992 Sande Kašičovej ľavú nohu v bedre. Jej priateľovi Svetozárovi Pudaričovi, ktorý s ňou išiel vtedy po jednej zo sarajevských ulíc, sa šrapnel zaryl hlboko do ľavého lýtka a vytrhol mu kus kosti.

Táto tragédia však nezabila Sandine a Svetozárovo nenarodené dieťa a ich nešťastná cesta do práce vtedy ráno bola začiatkom osobnej odysey, ktorá sa skončila návratom z exilu do Sarajeva, kde začali nový život, píše agentúra Reuters. V sobotu obyvatelia Sarajeva spomínali na desiate výročie chvíle, keď srbské polovojenské skupiny obkľúčili mesto.

Presvedčenie Sandy a Svetozára, že etnické spolužitie je možné a že niečo z predvojnovej sociálnej harmónie možno obnoviť, oponuje zjednodušeným názorom, že život v Bosne ovláda šovinizmus. Svojím odmietaním etnickej politiky a vierou do budúcnosti sa radia k menšine v tejto krajine, ktorú stále rozdeľuje dedičstvo tri a pol roka trvajúceho konfliktu, ktorý za sebou zanechal 200 000 mŕtvych a vyvolal nenávisť medzi Srbmi, Chorvátmi a Moslimami.

Stále však existuje nádej, že vojnová agresia a etnický fanatizmus možno prekonať. „My sme sa sem vrátili, pretože si myslíme, že stále ešte máme nádej pracovať a žiť normálne v tomto meste,“ povedal Svetozár.

Sarajevo sa teraz mnohým javí ako oveľa horšie miesto ako bolo počas vojny. Sanda spomína na solidaritu a veľkorysosť, ktorá vtedy vládla v meste, na laskavosť nemocničného personálu. Teraz ako civilná obeť vojny nemá nárok na podporu na bývanie, akú majú vojenskí invalidi. Návrat do Sarajeva vraj však nikdy neľutovali. (čtk/reuters)