Zuzana Kronerová si pokojne vykračovala do divadla na prvú oprašovaciu skúšku. Keď ma zbadala postávať pred vchodom do Astorky, previnilo stuhla. Na našu schôdzku úplne zabudla. Ani ma to neprekvapilo. Český lev je prevzatý, Markéta Lazarová v pražskom Národnom divadle odpremiérovaná a na herečku čakala Bratislava plná každodenných pracovných a rodinných povinností. Keď si do diára zapisovala nový termín stretnutia, všimla som si porezaný prst. Bol práve Zelený štvrtok, a tak mama pred skúškou ešte rýchlo varila deťom špenát.

Na ďalšie stretnutie som si už pre istotu vzala časopis. Na skrátenie prípadného čakania. Na obálke bola Jana Brejchová. „Otec ju mal veľmi rád,“ zaujal aj Zuzanu Kronerovú. „Boli kamaráti, vždy spomínal, ako si pri mori ukazovali jazvy. Teda, neviem, či aj on niečo ukazoval, lebo nebol operovaný, ale ohromne sa mu páčilo, ako ona šarmantne ukazovala tie svoje. Keď raz náhodou filmovala na našej ulici, aj som sa odhodlávala, že ju pôjdem aspoň pozdraviť. Ale nakoniec som nešla, hanbila som sa. Musím pozbierať všetky sily, aby som oslovila slávneho človeka.“

Zvláštne, že pociťujete ostych z autorít. Myslela by som si, že sa medzi nimi musíte cítiť ako ryba vo vode. Otec si domov nevodil slávnych ľudí?

Ale vodil, vodil. Lenže v noci, keď už boli páni trošku nachmelení, a to som už zvyčajne spala. A skôr mi prekážal alkoholický dych, keď ma zobudil a predstavoval. Počkajte, vy to už nahrávate?

(Vtom zazvoní mobil. Volá producent z Prahy.)

Prepáčte, to bolo kvôli ďalšej filmovej role u Bohdana Slámu.

Práve v tomto momente ste sa dozvedeli, že režisér filmu Divoké včely, za ktorý máte Českého leva za ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe, s vami opäť ráta?

Nie, vedela som, že píše scenár, ale teraz ma prekvapili, že je už hotový. Prvý raz som sa o ňom dozvedela, keď som sa smutná vracala z premietania jedného českého filmu, od ktorého sa veľa sľubovalo a, bohužiaľ, príliš sa nevydaril. A vtedy mi zrazu prišla správa – „drž mi palce, lebo pre teba píšem krásnu postavu“. Ale radšej o tom nehovorme, nechcem to zakríknuť.

To sú už plody Českého leva?

Či sa ponuky len tak hrnú? Tak je pravda, že sa hrnú, ale zhodou okolností, po rokoch filmárskeho sucha, sa začali hrnúť už pred levom. Teda, presnejšie, dohrnuli sa dve. Jedna od režiséra Jana Hřebejka na milú komédiu, druhá, pôsobivý príbeh z vojny scenáristu Jarchovského, toho, čo napísal Musíme si pomáhať. Jeden scenár lepší než druhý. Vlastne mám ponuku aj od pána Michálka, ale scenár zatiaľ ku mne nedorazil, a jedna ponuka prišla aj po levovi. Neviem však, či to súvisí s cenou, skôr nie, lebo scenáre sa píšu dlho dopredu.

To musí byť príjemné, keď sa aj slovenský herec môže prehŕňať vo filmových scenároch. Nezvádza to však k tomu, že na všetko kývne? Doma sa nenakrúca, každá príležitosť pred kamerou je dobrá…

Ja viem povedať nie. Dokonca som odmietla aj ponuku vynikajúceho režiséra Štefana Uhera. Robila som vtedy dva filmy za sebou a naivne som sa bála, že ma budú plné kiná. Aj keď hlavný dôvod bol, že som sa v postave, ktorú mi ponúkal, až tak nenašla. Invalidka, mala jednu nohu kratšiu, vtedy som si na to pripadala primladá, nezrelá. Nakoniec som ju iba nahovorila. A film dopadol skvele. Vždy, keď vidím Pásla na kone na betóne, spomeniem si, ako som pyšne odmietla Štefana Uhra, a potom dlho, dlho nebola žiadna filmárska práca. Teda, až na film Dušana Trančíka, ktorý dosť nespravodlivo zapadol, lebo sa distribuoval práve v čase revolúcie. No a po ňom nastali suché roky slovenskej kinematografie a televíznu kameru som vídala len pri diskusných či zábavných reláciách. Ani v suchých rokoch by som však nezobrala scenár, ktorý by sa mi bytostne nepáčil.

Čím vás oslovili Divoké včely?

Prišli za mnou dvaja sympatickí mladí ľudia, že majú víziu filmu, či by som do toho nešla. Sľúbila som, že si pozriem scenár a uvidím. Už pri prvom čítaní ma príbeh zaujal. No potom sa všetko odročilo kvôli peniazom, lebo ani v českom prostredí nepodporuje film štát, čo podľa mňa vôbec nie je správne. Našťastie tam, na rozdiel od Slovenska, veľmi pomáha Česká televízia. A je i viac tvrdohlavých, čo si idú za svojím, presadia sa a zoženú financie. O rok mi teda priniesli ďalšiu verziu scenára, potom v krátkom časovom slede ešte dve ďalšie, stále lepšie a lepšie. Moja postava nebola veľká. Síce dôležitá, ale vedľajšia. Nerátala som, že ma tak spopularizuje. Český lev je síce príjemný, ale oveľa viac sa teším, že vznikol hlboký ľudský film, ktorý nie je šedivý ako niekedy snímky zo súčasnosti bývajú.

Divoké včely ešte na Slovensku, s výnimkou Febiofestu, nešli. Takže, predstavme trošku vašu postavu. Pani Lišajová je mamou dospelej dcéry a asi desaťročného chlapca. Je na ne sama, má ich rada a stará sa, no zároveň si privyrába najstarším povolaním na svete a obšťastňuje susedov z malomesta. Nenosí tepláky, ale ligotavé zvršky, má vyzývavú bielizeň, výrazné líčenie. Ako sa vám hrala takáto žena?

Režisér na mňa išiel postupne. Niektoré veci neboli v prvej verzii scenára jednoznačné, iba naznačené. V ďalších už áno. Bohdan Sláma sa so mnou o Lišajovej veľa rozprával a pýtal sa, či by som súhlasila, keby postava dostala takýto rozmer. Keď to má svoj význam, prečo nie? Dôležité bolo, s akou láskou mi o nej rozprával. Zamilovala som si ju a uverila jej. Pani Lišajová je rozhodne silná osobnosť. Pozná život a má ho rada. Je slobodomyseľným človekom, pretože nie je jednoduché robiť takéto povolanie v malomestskom prostredí a nebáť sa odsúdenia. Je zvláštna. Nevieme, či bola na prostitúciu odkázaná. Možno to robí ako prilepšenie pre rodinu, rozhodne ju však sex baví. Nie je to niečo, čo by ju obťažovalo, má rada telesnú lásku. Ale tiež je starostlivou matkou, ktorá dobre varí, vie šiť, o svoje deti sa stará, a nie sú jej ľahostajné.

Máte liberálny pohľad aj na prostitútky postávajúce v uliciach Bratislavy?

Môj pohľad nikdy nebol odsudzujúci. Možno som ovplyvnená otcom, ktorý kedysi robil s výborným, dnes už tiež nežijúcim režisérom Stanislavom Barabášom film Večný manžel. Podľa Dostojevského. Nakrúcalo sa aj v Hamburgu, v bare, a otec sa tam skamarátil so ženami, čo takto pracovali. Vravel, že sú to výborné kamarátky, a keby sa z nich stali manželky, určite by tiež boli výborné, lebo by si vedeli vážiť rodinné zázemie. Myslím si, že mnohé z týchto žien po tom aj túžia.

Vaša postava má aj niekoľko, ako sa vraví, posteľových scén. Nemali ste z nich strach?

Viem posúdiť, čo vo filme má byť, a čo nie. Keby som bola proti niečomu, určite by sme sa dohodli. Takéto veci si treba uvážiť dopredu a keď to má zmysel, idem do toho. Raz sa mi stalo, že vo filme bola milostná scéna. Veľmi jemnučko naznačená, kamera iba kĺzala po obrysoch tiel. A o tom vlastne film bol. No filmový partner začal vtedy zrazu protestovať, že keby to vedel, tak do toho nepôjde.

Českého leva ste preberali z rúk Jaroslava Duška. Všetci nominovaní sa vraj báli, čo im vyvedie. Vy ste si s ním v Divokých včelách aj zahrali. Bol jedným z kunčaftov pani Lišajovej. Ako sa s improvizátorom nakrúca milostná scéna?

Aj vzhľadom na naše filmové postavy sa to nedá nazvať milostnou scénou, skôr humornou. A Jaroslav Dušek je kamarát. Vďaka Aničke Šiškovej sme spolu dovolenkovali v Chorvátsku. Je to jemný, kultivovaný a vzdelaný človek. Nočné rozhovory na terase o herectve a pedagogike sme nevedeli ukončiť ani o tretej ráno. Z neho som strach nemala, skôr som sa tešila, čo vymyslí. A on sa na to vrhol živelne a s vervou. Naozaj strašné však bolo, v akých podmienkach sme scénu nakrúcali. V novembri, v chajde uprostred lesa, kde sa nekúrilo, a vo fošniach boli asi desaťcentimetrové fúgy. Fúkali na nás aspoň teplý vzduch. Navyše sme boli unavení, lebo sa nakrúcalo celú noc, mali sme pätnásťhodinový pracovný deň. V pauzách som si, prikrytá desiatimi dekami, aj pospala. Moje scény sa vlastne všetky nakrúcali v noci. Na vlakovú staničku, kde sme mali maskérňu aj kostymérňu, ma vozili z Olomouca po cestách samá jama. Potom sme peši, popri trati, chodili do domčeka, kde pani Lišajová bývala. Museli sme si dávať veľký pozor, aby nás nezrazil vlak. Raz, zase sme skončili nad ránom, som si povedala, čo ja budem čakať na odvoz, je mi smutno za deťmi. O tretej ráno sme skončili, o pol štvrtej som sa odlíčila a o desať štyri som už sedela vo vláčiku z našej staničky. Dobre, že som nešla v tom smiešnom kostýme.

Vašu dcéru hrala vo filme Tatiana Wilhelmová, jedna z najúspešnejších českých filmových herečiek.

Jej prirodzený autentický prejav spoločne s reálnym prostredím bol pre mňa inšpiráciou. Pomohli mi hneď vhupnúť do roly, lebo pre mňa, predovšetkým divadelnú herečku, je pri filme niekedy problém, že dej nejde chronologicky za sebou a človek musí byť v stotine sekundy pripravený zapnúť všetky emócie. Táňa ale bola taká pravdivá, že som hneď bola v situácii. A tiež rozkošný chlapček, ktorý hral môjho syna a bol veľmi statočný pri všetkých tých nočných scénach.

Českého leva ste preberali v čase, keď finišovali generálky Markéty Lazarovej v pražskom Národnom divadle. Rodina si vás teda poriadne dlho neužila.

Dopredu som deti upozornila na pravidelné niekoľkodňové absencie. Aj sa hnevali, načo tam ideš? Snažila som sa, aby to nebolo také bolestivé. Preč v kuse som bola vždy iba necelé štyri dni a neustále sme si telefonovali. Cez generálky, keď som v Prahe musela byť stále, si rodina za mnou urobila výlet. Manžel bol aj na odovzdávaní leva, deti sa v požičanej izbičke pozerali na televízor.

Tešili sa z maminej slávy?

Keď som si po ceremoniáli našla v kabáte zabudnutý mobil, prvá správa bola od dcérky: Kvôli tebe som prehrala 10 korún českých, lebo som sa stavila s Adamom, že nevyhráš. Tak ti gratulujem, tvoja Terezka. Syn mi potom povedal, že sa chcel staviť aj o viac, ale sestra nedovolila. On mi, neviem prečo, dôveroval.

Počula som, že českým hercom sa už nepáči úspešná slovenská invázia. Predsa len, je to malý piesoček a Slováci preberajú levy, Radokove ceny, Thálie…

Je pravda, že som v Prahe stretla dosť Slovákov, ale nezdalo sa mi, že by českí kolegovia mali niečo proti tomu. A ak aj áno, nedali to najavo. Na mňa boli všetci milí, aj tí, ktorých som osobne nepoznala. Niektorí, najmä mladí kolegovia, ma ani nemali kde vidieť hrať. Dokonca sa ma jeden spýtal, či som dcéra Jozefa alebo Jána. Skoro som ho vybozkávala, že mu pripadám taká mladá.

V Bratislave hráte v maličkom divadielku Astorka. Nebol problém preorientovať sa na veľkú scénu pražského Národného divadla?

Nie, bola som, síce iba tri roky, ale bola, v angažmán aj v bratislavskom SND a s Astorkou hrávame na zájazdoch i na veľkých javiskách. Nerobí mi problém byť viditeľnou vo veľkom priestore. Skôr som v Markéte mala problém trafiť v zákulisí do správnych dverí. Aby som na javisko prišla zo správnej strany. Pre mňa, človeka bez orientačného zmyslu, je tam hotový labyrint. Navyše, na scénu prichádzam úplne zozadu, kde je veľká tma, takže kadiaľ kráčam, skôr tuším, než vidím.

Hýčkali si vás v Prahe?

To áno. V Národnom divadle je servis úžasný. Nedovolia vám samému ani obuť si topánku. Na skúške sme zaimprovizovali a dodali si nejaký text a než som sa otočila, už som dostala do scenára vlepenú stranu z počítača, kde bolo všetko zaznamenané. Vravela som kolegom, toto mi na Slovensku ani nikto neuverí. Je tam aj vynikajúca šepkárka, tú by počul aj herec hluchý na obe uši. A mohla by som pokračovať. My v Astorke sme skromní. Máme len jednu garderobiérku, jednu rekvizitárku. Nemôžeme byť teda priveľmi rozmaznaní. A kto sa tak tvári, je na smiech.

A čo návrat domov? Prichystali vám kolegovia špeciálne privítanie?

Nie, vykašlali sa na mňa. Ale to nič, som zvyknutá. (Smiech.) Po levovi som bola ešte dva týždne v Prahe, do Astorky som prvý raz prišla ako divák Narodenín, ktorých premiéru som zmeškala. S mnohými kolegami som ešte ani nebola. Ale jednotlivo mi už počas leva telefonovali, posielali sms-ky. Odkazy som si po ceremoniáli našla na mobile zabudnutom v kabáte. Všetkým som odpísala, že ďakujem, po návrate do Bratislavy si pripijeme. Tak teraz to postupne realizujeme. Riaditeľ Vlado Černý je v USA, možnože, keď sa vráti, oslávime to aj spolu. Uvidíme.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ