JERUZALEM – Asfaltka široká tak pre jedno auto, zopár domčekov postavených na kopci obkolesenom poliami a lúkami pod lesom. Na rozdiel od izraelského mesta Jeruzalem skúšaného bombovými atentátmi samovražedných extrémistov je osada Jeruzalem na myjavských kopaniciach ostrovom pokoja. Všetci si však lámu hlavy nad tým, prečo sa kopanica s dvadsiatimi ľuďmi volá Jeruzalem.

„Nik nevie, prečo. V kronike sme o pôvode názvu nenašli nič, pokúšali sme sa to zisťovať aj inde. Keď sa kraj osídľoval, okrem iných kopaníc vznikol aj Jeruzalem, ale nie je jasné ani kedy,“ hovorí Štefan Kolník z Obecného úradu v Krajnom, do katastra ktorého kopanica Jeruzalem patrí.

V záhrade domu Kubišovcov znejú z reproduktorov správy Českého rozhlasu. Redaktorka práve číta správu o situácii v Jeruzaleme, v celom Izraeli a Palestíne.

„Počúvam v televízii aj v rozhlase správy o Izraeli, ale ja sa o to nezaujímam. To je všetko politika,“ hovorí pán Kubiš, ktorý pracuje v záhrade.

Podobne ako veľká časť mladších kopaničiarov nemá robotu. Na kopaniciach sa hovorí, že jediná istota, ktorú človek má, je to, čo si zasadí do zeme. „Niekto povie, že keď bývame na kopaniciach, tak si dopestujeme v záhrade a vychováme hydinu. Lenže aj potravu pre zvieratá treba kupovať. Nerád to hovorím, ale ja som sa naozaj mal za minulého režimu lepšie. To je môj názor. Tí čo sa mali zle, tí na nich nadávajú. Ja som vtedy mal prácu, teraz nemám nič.“

Najmladšia Jeruzalemčanka si takisto nemohla nájsť prácu, a tak robí au-pair v Rakúsku. „Lenže ja mám deti, dom, neviem, ako by som zvládol, keby som išiel pracovať aj ja do zahraničia,“ hovorí Kubiš.

V záhradách pobehujú psy, niekde sú sliepky, jedna rodina má kozu, jedna aj kravu. Traktor, vlečky, vozy, rýle, nachystané drevo a z poľa upracovaní kopaničiari. Za izraelský Jeruzalem by však nemenili. „V televízore sledujeme správy – my by sme atentáty do nášho Jeruzalema nechceli, my tu problémy s náboženstvom nemáme,“ hovorí deväťdesiatročná pani Konečníková sediaca v malinkom útulnom domčeku na spodku Jeruzalema. „Veľmi veľa ľudí sa sem chodí pýtať, prečo sme Jeruzalem. Ani moji rodičia nevedeli prečo. Ale život sa oproti minulosti zmenil. Mali sme polia, plno dobytka, bola strašná drina, ale žilo sa pokojnejšie, medzi ľuďmi bola väčšia súdržnosť. Teraz sa mi zdá každý nervózny.“

Dcéra pani Konečníkovej býva o osadu vyššie – U Stanov. „Jeruzalem je odľahlejší, nie je v ňom také pohodlie ako v mestách, ale kto je naučený, ten by asi odtiaľto nešiel.“

V Jeruzaleme boli štyrikrát aj filmári. Nakrúcali film, rozprávku, aj dokument. Raz pred Vianocami sa snažili zistiť pôvod názvu Jeruzalema, ale nepodarilo sa.

Kedysi bola v Jeruzaleme aj krčma, do ktorej po večeroch chodili k starému krčmárovi Talovi osadníci z okolitých kopaníc. Krčma zanikla a v roku 1985 dom predali. Kúpil ho Bratislavčan Pavol Mičenec a dnes má z neho chalupu. Pavol Mičenec je asi jediný z Jeruzalema, ktorý bol aj v izraelskom Jeruzaleme. „Tu boli vždy skromnejší ľudia. Nelákalo ich ísť pozrieť sa do Izraela a mali iné na práci – snažili sa uživiť. A dnes je väčšina Jeruzalemčanov staršia a už asi do Izraela nepôjdu,“ vysvetľuje dcéra pani Konečníkovej. Kopaničiari si nepamätajú, žeby sa do Jeruzalema prišli v minulosti pozrieť Izraelčania.

Povyše bývalej krčmy je starší dom s nápisom Konečník Samuel – kováč. Ten v ňom už dávno nebýva, teraz patrí pánovi Papulákovi. Ako väčšina kopaničiarov ani on nie je veľmi dôverčivý a pri rozhovore sa radšej otáča bokom. „Bývam tu od roku 1968. Na jar a v lete je v Jeruzaleme veľmi príjemne, ale v zime je horšie. Keď nie je prehrnutá cesta, je problém dostať sa do obchodu.“

Na začiatku úzkej cesty do Jeruzalema je napísané, že úsek je v dĺžke 3,5 kilometra neudržiavaný. A tak sa v zime Jeruzalemčania väčšinou musia brodiť do trištvrte hodiny vzdialeného obchodu v snehu.

Pán Bukovčan, takisto dôchodca, potvrdzuje, že v lete je v Jeruzaleme nádherne. Tvrdí však, že z názvu osady sa trochu nafúkla kuriozita: „Ľudia tu žijú takisto ako v ostatných osadách.“