V deviatich sa stal sirotou. Otec zomrel pri práci v lese, matka po ťažkej chorobe.

Vyučil sa za mechanika poľnohospodárskych strojov, ale lyžovanie sa rýchlo stalo v živote prvoradým.

Napriek tomu je najšťastnejší v rodinnom kruhu, každú voľnú chvíľu trávi s manželkou Annou a synmi, sedemročným Noelom a štvorročným Elliem.

„Annu poznám desať rokov, úplne slepo jej dôverujem a vo všetkom sa na ňu spolieham. Chvíľky strávené s ňou a chlapcami sú najlepším odreagovaním sa od pretekov, aké si viem predstaviť,“ hovorí švajčiarsky reprezentant v zjazdovom lyžovaní Michael von Grüningen.

Pri spomienke na detstvo dodáva s vážnou tvárou: „Zocelilo ma.“ A z jeho úst, vzhľadom na to, čo ho postihlo, je to najpravdivejšia pravda.

Vychovávali ho staršie sestry Ruth a Dora. Ďalšia sestra Christine dlhé roky jazdila vo Svetovom pohári a bratovi vlastne dláždila cestu.

Najobľúbenejšia disciplína

Za slalom na majstrovstvách sveta 1997 mu zavesili na krk bronzovú medailu, jeho parketou však bol odmalička obrovský slalom. Prečo? „Je dokonalou kombináciou rýchlosti a techniky.“

V roku 1990 mal krst v SP, o tri roky neskôr po prvý raz vyhral. Celkovo vyhral „Pán obrovský slalom“ devätnásť pretekov SP. Vo svojej parádnej disciplíne je ako reklama na spoľahlivosť. Od roku 1994 dokončil každé preteky SP, v ktorých nastúpil, iba osemkrát sa nekvalifikoval do druhého kola.

„Ani na tréningu si nepamätám, že by som spadol. Recept? Snažím sa ísť za každú cenu ďalej. Vypláca sa to,“ smeje sa.

Rodák zo Schönriedu bol vždy zadumaným individualistom. Veľkými slovami neplytval, nechal hovoriť činy.

Nikdy nepolarizoval davy.

Nie je hviezdou, ktorú by súperi nenávideli, rešpektujú ho.

Nie je lyžiarom, ktorému fanúšikovia nasadzujú svätožiaru, majú ho jednoducho radi.

Nemá sexapeal Alberta Tombu, vravia, že je „mužom s tvárou bankového úradníka“. Nespôsobuje nájazdy tínedžeriek a masové šialenstvo. Žiadne jačiace pubertiačky, žiadne oslavné chorály.

Iba pár kravských zvoncov a oddaný fan club, ktorý má v Schönriede vlastnú krčmu. Vďační obyvatelia po rodákovi pomenovali námestie.

Komu česť, tomu česť.

Na trati i v príprave perfekcionalista. Patrí medzi tých, ktorí najviac drú. Testuje lyže viac a dlhšie ako iní. Doma má posilňovňu, kde naberá sily.

Štýl, ktorým sa pohybuje medzi bránkami, je ódou na pohyb. Agresivitu skrýva za eleganciu. „Spôsob, akým kontroluje lyže, je impozantný,“ chváli nórsky majster sveta Kjetil Andre Aamodt.

Neuveriteľným pokojom sa snaží napodobňovať svoj idol Ingemara Stenmarka. „Našťastie, som pokojný typ už od prírody,“ vysvetľuje.

Kríza s lyžami

V sezóne 19990/2000 mal krízu. Ani raz nevyhral, popredných umiestení bolo ako šafranu. Chcel skončiť s kariérou.

„Mal som tri možnosti. Zostať na starých lyžiach, nechať to alebo skúsiť niečo nové,“ spomína.

Rozhodol sa pre tretiu možnosť - opustiť Rossignol a prejsť k Fischerovi. Paradoxne do krajiny najväčších súperov.

Rossignolu bol verný dvanásť rokov. Pred ZOH v Nagane prišlo medzi ním a firmou k roztržke. „Michael je rýchlejší ako lyže,“ naznačovali tréneri. Švajčiarsky gentleman sa neuchýlil k tomu, aby vinil lyže. „To by bolo nefér. V športe, kde rozhodujú stotiny sekundy, nemožno vynášať rezolútne rozhodnutia,“ povedal po zisku bronzu v Nagane.

Potom prestúpil. Bola to nová výzva. Sigi Voglrelter, bývalý pretekár, ktorý pracuje vo vývoji Fischeru, sa rozhodol vyrobiť lyže na obrovský slalom šité na von Grüningena.

„Vo firme sa mi páči. Panuje tu objaviteľská atmosféra,“ chváli si Švajčiar v rakúskych službách.

Pod novým vedením

Angažoval trénera Osiho Unglinu, hľadal servismana. Volal kolegovi Christianovi Mayerovi, ten odporučil Huberta Gritznera z Korutánska. „Robil pre mňa. Vie toho veľa,“ charakterizoval ho Mayer.

V druhom obráku v sezóne vyhral. Po 18-mesačnom pôste. Potom ako odporca alkoholu prekvapil priateľov, na oslavu vypil so servismanom pivo.

„V poslednom čase som nemal veľa dôvodov na oslavy, teraz som sa konečne rozšupol. A navyše ma potešilo, že Hubert bude žiť zdravšie,“ smial sa Michael.

Gritzner uzavrel pred sezónou stávku, že po prvom víťazstve svojho zverenca prestane fajčiť. „Tušil som, že Michael to dokáže, a preto som už päť dní pred pretekmi trénoval a nezapálil som si,“ vravel.

S Tombom a Hermanom Maierom patril k triumvirátu, ktorý v poslednom desaťročí vládol obráku. Oboch velikánov v ich prostredí zdolal.

V Sestriere 1997 zasadil k. o. Tombovi a ostatným po 84 sekundách. So štartovným číslom 1 vyjazdil náskok 1,12 sekundy. „La Bomba“ sa potácal, až spadol, bolo to priveľa na obrat v 2. kole.

Víťazstvo v St. Antone 2000 si váži viac. „Bolo to ako sen,“ spomína. Na rozdiel od Maiera bol v dejisku šampionátu krátko. Na prezentácii firmy. Ušiel do Adelbodenu, aby sa sústreďoval.

Deň pred pretekmi sa upokojoval pri stavbe bobovej dráhy pre synov.

V 1. kole mal na stotinku rovnaký čas ako Maier, ale delil sa až o 4. miesto. Viedol Aamodt.

V 2. kole Maiera, hnaného 45-tisíc divákmi, brzdil mäkký sneh. Zostal štvrtý, stotinku sekundy od medaily. Sťažoval sa, že kvôli sponzorom ani raz neobedoval.

Von Grüningen obedoval načas, bol v pohode a vyhral. „Bolo to perfektné,“ vraveli mu novinári. „Nie, nebolo. Na tej trati to nebolo možné. Len som urobil menej chýb ako ostatní,“ vravel skromne.

Po večeri odovzdal Gritznerovi kópiu zlatej medaily a špeciálne hodinky. Na rámiku bola fotografia Michaela v akcii na trati. „Bez tvojej práce by som to nedokázal,“ vravel servismanovi, ktorý sa potom kajúcne priznal, že porušil stávku: „Bol som taký nervózny, že som to nevydržal a zapálil som si.“

Túžba roku 2003

Chce pretekať do roku 2003. „Medaila zo šampionátu 2003 u nás vo Svätom Moritzi to by bol pekný koniec kariéry,“ vraví Michael, ktorému sa jeden cieľ už asi nesplní.

Túžil po olympijskom zlate. Má „iba“ bronz z Nagana 1998. V Salt Lake City mu to nevyšlo.

„Domáca medaila by dala na to zabudnúť,“ uvažuje muž, ktorý má rád čestných a spoľahlivých ľudí, ktorým to myslí, a ktorý nenávidí nepoctivosť, pokrytectvo a vojnu.