Za minulého režimu odpočúvali policajti a tajné služby najmä disidentov. „Predpokladali sme, že odpočúvajú a mne sa to potvrdilo pri prestavovaní nábytku. Vo svojej pracovni som v jednej skrinke našiel zariadenie nalepené plastelínou, potom som našiel podobné v obyvačke,“ hovorí bývalý disident, dnes popredný politológ Miroslav Kusý. Býval v paneláku v Karlovej Vsi na trinástom poschodí.
Príslušníci tajnej polície ŠtB si urobili odtlačky kľúčov od bytu, napríklad keď disidentov vypočúvali. Do bytu chodili viackrát: „Mali istotu, že ich nevyruším. Námestník riaditeľa, kde som robil, si ma totiž zavolal a nechal ma u seba sedieť aj päť hodín. Diskrétne mi povedal, že dostal taký príkaz. Aby som neprišiel náhodou domov, keď boli u mňa. Na odpočúvacom zariadení museli meniť baterky. Boli zvláštne – 1,6-voltové,“ hovorí Kusý. „Chcel som podať oznámenie na neznámeho páchateľa, ale posielali ma od jedného k druhému, prokurátor sa na prípad odmietol pozrieť. Potom ma poslali na Štátnu bezpečnosť, kde mi odpočúvacie zariadenia jednoducho odobrali.“
Keď si disidenti dohodovali termíny schôdzok, išli do kuchyne a pustili vodu alebo sa stretávali na ulici.
Na odpočúvanie nebol za socializmu potrebný súhlas sudcu. Všetko schvaľoval minister vnútra. Vtedajší policajti (Verejná bezpečnosť) sa k odpočúvaniu dostali len výnimočne. Všetko robila ŠtB a VB si od nej už len vyžiadala informáciu.
Začiatkom tohto roku bola v Bratislave výstava rozsiahlej zbierky operatívnej techniky ŠtB. Vystavené boli zariadenia od najjednoduchších až po miniatúrne, na krátkodobé a dlhodobé odpočúvanie, na nenápadné otváranie listov, miniatúrne fotoaparáty a kamery, ploštice, ktoré sa montovali do špičiek plniaceho pera, do nábytku, pod koberec, do steny alebo popolníka. (rf, mož)
