Fínsky režisér Aki Kaurismäki, ktorý dnes oslavuje štyridsaťpäť rokov, vo svojich filmoch vytvára postavy, ktoré nie sú ani krásne, ani inteligentné. Majú len svoju zvláštnu príťažlivosť. Podobajú sa na Chaplinovho Tuláka či Felliniho Celsominu. Ich smútok, pôvab obyčajnosti a irónia, s akou na nich Kaurismäki pozerá, sú hlavným dôvodom, prečo je tento Kaurismäki niečím viac než len dravým nezávislým režisérom.

Pár minút pred koncom filmu Akiho Kaurismäkiho Drž šatku, Tatiana preblesne Valtovi, jednému z hrdinov, snová vidina. Spolu s priateľom a dvoma sovietskymi dievčatami rozrazí čiernou volgou výklad kaviarne, zabrzdí pred barom a elegantne si rozkáže: „Malú kávu.“ To je tá najvzdialenejšia hranica, kam dosiahne jeho fantázia. Je to smiešne, ale nie trápne.

Fínsko, začiatok šesťdesiatych rokov. Dvojica priateľov - krajčír Valto a mechanik Reino - tiahnu vidiekom za rachotu rokenrolu. Valto vypije toľko kávy, že sa trasie, zatiaľ čo Reino likviduje fľaše vodky. Ale aj pri tejto prudkej prevádzke svojich rozkoší zostávajú seversky znechutení. Je doba rebelov, elektrických gitár a road movies - lenže Fínsko zostáva stále malou krajinou na okraji civilizácie. Hrdinovia vezmú dve sovietske stopárky, vezú ich do prístavu, chcú si ešte užiť. A potom táto štvorica sedí v obrovskej prázdnej vidieckej reštaurácii - Reino hovorí o vodke, Valto pije kávu, dievčatá fajčia a z pódia niekto zaťahuje fínsku pieseň o ruskom dievčati. Cez obraz nudy presvitá túžba nebyť sám, ale zažiť niečo nečakané.

Vo Fínsku sa vraj hovorí, že anjel strážny opúšťa človeka pri jeho štyridsiatke a vracia sa až po siedmich rokoch. Medzitým sa o seba musí postarať každý sám. Veselý skeptik Aki Kaurismäki, samouk - provokatér a objaviteľ divokej ruskej ultrarokenrolovej skupiny Leningradskí kovboji, jazdí na jednej zo štyroch rachotín značky Volga alebo motorkou Jawa, na ktorú nemá náhradné dielce. Na filmových festivaloch sa vyhýba oficialite a radšej sedí pri bare. A akosi mimochodom sa pritom všetkom stal jedným z najslávnejších európskych filmárov. Nomináciu na Oscara za film Mraky odtiahli však odmietol. „Oscar je to isté čo samovražda, konkurencia je veľmi slabá.“

Jeho dielo je rozsiahle asi ako bolo dielo slávneho Nemca Rainera Wernera Fassbindera: má za sebou takmer tridsať celovečerných a množstvo krátkych filmov. Kaurismäki aj tak často hovorí, že krajina jeho filmov - rokenrolové Fínsko šesťdesiatych rokov z Drž si šatku, Tatiana či šedivé Fínsko nezamestnaných zo snímky Mraky odtiahli, v skutočnosti už neexistuje. Autor Totálnej balalajkovej show, Bohémskeho života sa vždy cez zimu sťahuje do Portugalska: „Človek potrebuje trošku viac svetla.“

Od trinástich pracoval na stavbách, umýval riad, roznášal poštu a nakrúcať začal natruc kamarátom - smiali sa mu totiž, že poštár nemôže filmovať. Producentská firma, ktorú vlastní s bratom Mikom - tiež režisérom - má dnes v rukách štyridsať percent ročnej výroby hraných filmov vo Fínsku, ale žiadne úžasné zisky neprináša. „Peniaze nemám rád. Ak mám niečo navyše, hneď to pošlem niekam do Afganistanu.“

Aké sú jeho vášne? O tých, ako správny nezávislý režisér, mlčí. Vraj miluje klasickú hudbu a literatúru. Napokon, svedčia o tom jeho shakespearovské variácie na Hamleta alebo odkaz na Pucciniho operu, ktorým je jeho film Bohémsky život. Jeho meno je spojené s rokenrolom, undergroundovým prostredím a odviazanosťou. Ale Kaurismäki je tiež prejemnelý estét a miluje aj prvky sentimentu. Vo filmoch potom znejú husle, kvitne romantická láska, pátos aj obrovské city - všetko ironicky posunuté, nijaký gýč, skôr čosi ako nedosiahnuteľná čistota.

Film podľa neho zomrel v roku 1962. Vtedy sa forme obetoval obsah a na jeho znovuzrodenie niet času. „O dvadsať rokov ľudstvo vymrie, planéta nás vyvracia, pretože sme sa odcudzili svojmu druhu, a o desať rokov na to vyrastú v Paríži a New Yorku na bulvároch stromy.“ Kým tak bude, chce ešte nakrútiť aspoň tri filmy.