Ako dieťa ju rodičia prihlásili do dramatického krúžku. Vedela si zapamätať dlhé básničky, a vôbec, je dobré, keď sa dieťa niečomu systematicky venuje. V Senici práve vtedy založila Anka Gamanová súbor Zádrapky. Anka už nie je medzi nami, ale mladí ľudia, ktorých nasmerovala na profesionálnu umeleckú dráhu, spomínajú na jej divadlo ako na synonymum šťastne stráveného detstva. Helena Krajčiová (26), členka Činohry SND o inej profesii vlastne nikdy ani neuvažovala. Hoci zvyšok rodiny pracuje v zdravotníctve, rodičia jej nebránili odísť v štrnástich do Bratislavy na konzervatórium a neskôr študovať herectvo aj na VŠMU. "Ale myslím si, že sú stále zaskočení z toho, že toto je naozaj moja profesia," hovorí Helena.

Helenka, kto sú vaše kamarátky?
Najlepšia, ešte z čias štúdia na konzervatóriu, sa volá Dominika Kohlerová. Precestovala svet, a teraz žije v Austrálii. Medzi moje kamarátky rátam aj o rok staršiu sestru Katku, ktorá je lekárka a má skvelého manžela a dcéru Agátku. A ešte Dandy - Danica Kováčová, tenistka, a Katka Križanová, lekárka, a Lucia Lužinská, herečka, a Sonička Norisová, herečka. S mojimi kamarátkami sa nemusím vidieť aj rok, napriek tomu je náš vzťah rovnaký. Cítim sa s nimi vždy rovnako dobre. A maximálne im verím. Z divadla je mojím blízkym priateľom Riško Stanke.

Keď ste sa pred tromi rokmi stali členkou Činohry SND, v budove Divadla Pavla Országha Hviezdoslava vám pridelili šatňu s Evou Krížikovou. Ako si tam spolu nažívate?
S pani Krížikovou teraz nehrám na veľkej scéne žiadne predstavenie, takže sa v šatni nestretávame. Ale privítala ma veľmi milo. Dostala som od nej sladkosti, po čase mi dokonca povedala, že je to príjemné prísť pred predstavením do šatne a objaviť tam môj neporiadok. Evička bola nejaký čas v šatni sama, no hovorí, že mojím príchodom sa tam vrátil život.

Na Malej scéne SND v hre Inkognito hrá dokonca vašu matku...
Vlastne už druhýkrát. V predstavení Zňenadála bola tiež mojou matkou. Na Malej scéne SND sa stretávame všetky herečky v jednej spoločnej šatni. Pred každým Inkognitom sa vždy pozdravíme Elore a už sa v maskérni maľujeme a rozprávame. S Evičkou máme čas na rozhovor aj medzi výstupmi v zákulisí. Odivujem ju pre jej energiu, humor, a že má ešte stále chuť robiť a aj sa baviť s mladými ľuďmi.

Aký je rozdiel vo vašich pocitoch, keď vstupujete do divadla "vchodom pre zamestnancov" a naopak, "pre divákov"?
Herectvo je moja práca, divadlo moje pracovisko. Nemám pocit, že je to nejaké zvláštne "poslanie" alebo "rehoľa". Nebudem tvrdiť niečo iné - chodím do divadla pracovať.  A moja práca ma niekedy teší viac, niekedy menej. Pred predstavením mám rada pokoj. Snažím sa skoncentrovať na to, čo sa bude diať na javisku. Aby som nakoniec mala dobrý pocit.

Ako to na vašom pracovisku vyzerá v pracovnom čase?
Hodinu pred predstavením už musíme byť v divadle. Idem do maskérne, oblečiem si kostým, v bufete si dám čaj alebo kávu, niekedy si v šatni zapálim sviečku. Je tam útulnejšie. Päť minút pred začiatkom Tančiarne napríklad tradične sedím v šatni u Gabiky Dzuríkovej, príde za nami Vladko Kobielsky a Robo Roth, a potom už všetci spolu ideme na javisko.

Ako je to pred Portugáliou?
Portugália je moje najväčšie predstavenie, a asi aj najobľúbenejšie. Mojím výstupom sa celá hra začína, takže predtým nie som veľmi komunikatívna.

Vráťme sa k tomu, ako vnímate javisko z hľadiska...
Keď som v koži diváka, cítim zvláštnu zodpovednosť za ľudí na javisku, pretože väčšinou tam mám niekoho známeho. Vždy si želám, aby im predstavenie vyšlo. Je to také osobné. Keď idem na premiéru niekomu z mojich známych, bývam trochu nervózna.

Máte niekedy čas tajne sledovať reakcie, vnímať a premýšľať o divákoch v hľadisku, keď ste na scéne?
Nepozorujem divákov. Možno na Malej scéne SND, kde sú prvé rady priamo pod javiskom, zaregistrujem, keď sa niekto príliš mrví. Ale raz na predstavení Inkognito sedelo v hľadisku dievča, ktoré sa stále a strašne nahlas smialo. Mne jej až bolo ľúto. Videla som na nej, že už sa asi aj nechce smiať, cíti, že to musí rušiť, ale nevedela si pomôcť. Nakoniec sme sa už ani my herci nemohli tváriť, že to nevnímame, tak som jej povedala, nech sa vysmeje a bude pokoj. Ostatní diváci to ocenili. Dievča aj na chvíľu odišlo na chodbu, ale keď sa vrátilo, pokračovalo v hysterických záchvatoch. Ja som potom dokonca začala vynechávať niektoré repliky, o ktorých som vedela, že by ich zrejme nezvládla. Ale nemala som jej to za zlé, počas klaňačky sme sa skontaktovali očami a dala som jej to najavo. Asi bola náhodou v takom stave. Možno bola zamilovaná, musela byť hyperšťastná.

Z čoho bývate hyperšťastná vy?
Ja som šťastná, keď hrám tenis. Rodičia ma k tomu priviedli ako dieťa a posledný rok hrám dosť intenzívne. Dáva mi to energiu. Šťastná som aj vo vode. No a minulé leto ma kamaráti vzali na ranč Rušeň pri Železnej Breznici, vedie ho Janka Štyndlová. Odvtedy sa tam vraciam. Jazdenie na koni je mojím novým koníčkom.

Vo vašej rodine ste mali pred deviatimi rokmi radostnú udalosť. Vy ste vtedy mali osemnásť, sestra Katka devätnásť, a rodičia vám oznámili, že budete mať ďalšiu sestričku...
Áno, máme deväťročnú Paulínku, ktorá je úžasná. Od začiatku som mame hovorila, len nech je to ryšavé - ako ja. A Paulínka má naozaj dlhé ryšavé vlasy po pás. Je úplne nádherná. Nikto z našej rodiny ani na chvíľu nezapochyboval, že bábätko, ktoré príde, je dar a netreba nič riešiť, nič zvažovať. Paulínka nám dáva chuť do života. Veľmi sa ľúbime. Robí mi krásne darčeky z papiera, plastelíny, tancuje a spieva mi Nataliu Oreiro. Videla aj niektoré moje predstavenia a občas používa repliky z nich. Alebo ma oslovuje menami mojich postáv. Teraz tvrdí, že aj ona chce byť herečka, speváčka, aj tanečníčka. Som zvedavá, ako sa jej život napokon vyvinie. Spolu zaspávame, a keď odchádzam zo Senice, nevieme sa rozlúčiť, sadá mi do auta, že ide so mnou do Bratislavy.

Niektorí vaši niekdajší spolužiaci-herci pracujú ako televízni či rozhlasoví moderátori. Vás moderovanie neláka?
Ani nie. Zdá sa mi, že sa nie je od koho učiť, lebo väčšina moderátorov to podľa mňa robiť nevie, a navyše si o sebe myslím, že na to nemám zvlášť vlohy. Takže, túto ambíciu nemám.

Ale ako Panda vo filme režisérky Evy Borušovičovej Vadí nevadí ste boli moderátorkou v rádiu. Trochu vyšinutou, riadne zmaľovanou, nie príliš krásnou, ako väčšina komických postáv, ktoré dostávate. Na rozdiel od iných herečiek vy sa nebránite maske odstrkovaného škaredého káčatka. V čom je to?
V predstavení som rada škaredá, mne skôr robí problém štylizovať sa do nejakej mladej nádhery. Nikdy som sa ňou necítila byť, a ani ma to neláka. Hrať štrbavú Aničku v Shakespearovom Ako sa vám páči, alebo totálneho outsidera, hrozné stvorenie v okuliaroch, ako hrám v Tančiarni, to sú polohy, v ktorých sa cítim veľmi dobre. A ani nemusím stráviť veľa času v maskérni. (Smiech).

Je obsadzovanie do podobného typu postáv výhoda?
Zatiaľ nepociťujem, že by som bola obsadzovaná do jedného typu postáv. Ešte som toho toľko nenahrala, aby som vnímala nejaký stereotyp. S režisérom Petrom Mikulíkom teraz skúšam na Malej scéne SND hru Krajčírky a moja postava je pre mňa zas niečím novým. Ale musím sa priznať, že zatiaľ mi to veľmi nejde.

Vaše meno je spojené aj so spievaním. Spolu so Soňou Norisovou ste sa ako vokalistky podieľali na najnovšej platni Petra Lipu Páni v najlepších rokoch. Ako vás Peter Lipa objavil?
Neviem už ani presne kedy a kde sa to začalo. Počul nás so Soňou spievať, alebo sa o nás dozvedel ako o vokalistkách, ktoré spolu robia? Nepamätám si. Oslovil nás, nahrali sme spolu platňu, k nej sme robili nejaké koncerty. Naposledy to teda boli Páni v najlepších rokoch a dva krsty tejto platne, v Bratislave a v Prahe. Ale ja si spievanie nechávam skôr ako koníček. Keď ma niekto zavolá spievať do štúdia alebo na koncert, rada to urobím. Nie je to však pre mňa nič dominantné. Moje spievanie sa teraz obmedzilo na reklamy.

Vážne? Čo ponúkate?
Skvelú chuť, o ktorej spieva svet, nepustí ju z rúk... Posledné dva roky spievam reklamy na Coca Colu. Pijem ju ale veľmi zriedka. Tie bublinky ma štípu v krku.

Autor: Text: Oľga Belešová/ Foto: Desana Dudášová