BRATISLAVA – Prechádzky lesom s flintou prehodenou cez plece, sledovanie zveri, nekonfliktný život v horárni na samote v lese. Romantické predstavy ľudí o živote horárov sú do značnej miery zjednodušené.

Priemerný horár denne prejde aj pätnásť kilometrov. Kontroluje stav zveriny, stromov. Od idyly, akú zažíva Christian Wolff v azda najznámejšom lesníckom seriáli Horáreň Falkenau, má reálny život horára ďaleko.

„Horár sa po lese prechádza, len keď nemá čo robiť. Lesníci a horári sa musia starať o les, preberať a vydávať drevo, keď sa ťaží, určovať kde čo zalesniť, pripravovať pôdu,“ hovorí horár Miroslav Korček.

Život na samote má aj podľa neho niečo do seba, ale treba si naň zvykať. Jeho horáreň stojí medzi Malackami a Pernekom v typických záhoráckych lesoch s obrovskými borovicami.

„Každý, kto sem príde, hovorí – to som chcel vždy, to musí byť super bývať v prírode. Lenže málo ľudí si uvedomuje, že keď sme nemali auto a zabudli sme čosi kúpiť, nedalo sa preto len tak skočiť do obchodu. Ja som mal robotu, žena sa starala o deti a nemohla ísť osem kilometrov do obchodu do Malaciek,“ hovorí Korček.

Na Slovensku sú stovky horární. Lesy vlastní štát, mestá, urbáre, cirkev, vojaci. Horármi sa stávajú ľudia, ktorých rodičia, alebo prarodičia mali blízko k lesu. „Pred druhou svetovou vojnou bol môj otec drevorubač, neskôr horár a po vojne znova drevorubač. Bývali sme na samote, takže aj u mňa je to asi dedičné tak ako u väčšiny horárov,“ povedal Miroslav Korčok.