Tradičné slovenské zvyky vymierajú. Na dne je aj Vilo Nitry, ktorý chcel dedinské dedičstvo na Ponitrí zachrániť. Sedí na svojom dvore vo Svätoplukove na červenej plastovej stoličke a bez farby v hlase konštatuje, že kvôli ľudovým zvykom je zadlžený až po uši.

„Po rodičoch som zdedil tento dom a pozemok. Pestoval som zeleninu a melóny. Najskôr som predával na tržnici a potom do výkupov. Po novembri ‘89 sa začalo hovoriť o agroturistike. Pomyslel som si, že presne to by ma bavilo,“ približuje svoje začiatky vyučený záhradník. Pred dedinou sa prvý raz vytiahol na Veľkú noc pred deviatimi rokmi. Od starého pána Jozefa Líšku zo susedných Mojmíroviec kúpil na Bielu sobotu koč. Už v pondelok zapriahol pár koníkov a s priateľmi navštívil známe dievky.

Jeho dvor začal ožívať. Keďže sa neoženil, mohol sa do práce vložiť na sto percent. Prvou veľkou akciou pre verejnosť bolo vyrezávanie strašiakov z tekvíc na jeseň 1999. Pripravoval ju so sochárom Jaroslavom Koššom. Neopakovateľnú večernú atmosféru, keď sa v 1113 tekviciach zapálila sviečka, si mnohí nadlho zapamätajú. Akcia bola stratová, ale Vila Nitryho to neodradilo. Veľkonočný jarmok, stavanie májov, jánske ohne, dožinky a vinobranie, šarkaniáda, Hubertova jazda – dokopy vyše dvadsať podujatí za tri roky. Vystriedalo sa tam niekoľko tisíc ľudí.

„Prvý veľkonočný jarmok bol asi najťažší. Všetci výrobcovia ľudovoumeleckých predmetov sa pýtali, koľkoročnú tradíciu trhov tu máme. Keď som im povedal, že len začíname, musel som im zaplatiť, aby neprerobili. Pripravili sme vtedy štyritisíc vajec. Každé sme museli umyť, vyfúknuť a vysušiť. Všetky boli na akcii vymaľované. Celé rodiny si mohli upliesť korbáče, lebo sme doviezli za rebrinák prútia,“ hovorí Vilo Nitry. Na vlaňajší veľkonočný jarmok si musel ísť zarobiť do Holandska. Napokon, vstupné pokrylo náklady len pri jedinom podujatí. Dlžoby sa vyšplhali na 200-tisíc korún. Väčšinu kočov, ktoré za ten čas po Slovensku pozbieral, postupne rozpredal. Na štyri kone si dal inzerát. „Som vo veľmi zlej situácii. Je nemysliteľné, aby som si zas požičiaval. Akcie už nebudú. Zdá sa mi, že vlastné tradície si nezachránime. Jeme hamburgery a hotdogy, ale na lokše, pazderňáky a osúchy sme zabudli,“ bilancuje Vilo Nitry.

Dedina mu veľmi nežičila. „Polená mi pod nohy nehádzali, ale neprispeli ani korunou,“ hovorí o miestnej samospráve. Pritom urobil Svätoplukovu dobré meno v širokom okolí. Paradoxné je, že domáci tvorili len zlomok návštevníkov podujatí. Podľa starostu Emila Nereču za to môže aj vyberanie vstupného. „Ja mu veľmi prajem, odpustili sme mu nejaké poplatky. Ale začal vo veľkom, neviem, či to bolo najšťastnejšie,“ uvažuje starosta a zároveň dodáva, že Vilov dvor bol pýchou dediny.

JURAJ GERBERY