Koniec umelých kapiel a hviezdičiek je teda v nedohľadne. Stále totiž rastú deti, ktoré potrebujú cez pop idoly nežne spoznať dospelý svet, aj keď nie práve umelecky podaný. Chlapčenské a dievčenské skupiny nie sú produktom našej doby, Del Shannon, Ricky Nelson, či The Crests v päťdesiatych rokoch, súrodenecký klan Jacksons Five a Osmonds sú to isté, čo o pár rokov neskôr New Kids On The Block, Spice Girls, Lunetic alebo Štyri.

Na Slovensku už pár pop idolov odrástlo, Darinka Rolincová či Martin Madej, a na ich mieste to skúšajú sólisti, jednovaječné dvojičky Tweens, alebo vo februári vzniknutý girlband Vallentines. Nie vždy sa producentský sen podarí - formácia Štyri, ktorú vytvorila agentúra Forza a vydavateľstvo Universal, stroskotala práve na tom, že štyri dievčatá sa nikdy predtým nepoznali a nesadli si. DUŠAN GIERTL je producentom skupín Salco, Vallentines, malej Rebeky a niekdajší producent Tweens. Definíciu dobrej hudby hľadá v komerčnom úspechu.

Čo máte ako producent kapely na starosti?

„Nechcem, aby to znelo nadnesene, ale musím urobiť z ničoho niečo. Podmienka je, aby sa stretli zaujímavý interpret, dobré autorské zázemie a dobrá muzikantská partia, ktorá to nahrá presne tak, ako si predstavujem. Dôležité je aj to, aby mal projekt dostatočné finančné krytie. Projekty bez peňazí potom aj tak vyzerajú.“

Prečo?

„Choreografia je drahá. Vizáž, oblečenie, štúdio - drahé. Pozeráme sa na Západ a najnovšie aj do Ruska na projekt Tatu a obdivujeme, aké je to výborné. To preto, že je v tom veľmi veľa peňazí, za ktoré sa dajú najať najlepší ľudia.“

Dá sa aj na Slovensku vraziť do projektu veľmi veľa peňazí?

„Dať do hudobného projektu desať miliónov je nezmysel - toto sa nemôže vrátiť. Ale ani 150-tisíc, suma, ktorá sa tu zvykne do projektov investovať, nestačí. Napríklad skupina Vallentines stála jeden a pol milióna korún. Aj začínajúcim interpretom treba vytvoriť pocit, že sa o nich niekto stará. Potom viac zo seba odovzdajú.“

Dobrá hudba je tá, ktorá sype najviac peňazí. Je to názor, s ktorým súhlasíte?

„V živote som nepočul o dobrej kapele, ktorá by sa nepredávala. Neexistuje nikde na svete. Meradlo kvality je však iné: inak posudzujeme tvorbu Pink Floydu a inak Rickyho Martina. Kvalita aranžu piesne Back Street Boys by bola smiešna, keby ju hrali Pink Floyd.“

Takže nie je možné inak posúdiť dobrú hudbu?

„Všeobecná kvalita je ťažký pojem. Závidím tomu, kto si ho trúfa definovať. Myslím, že sa treba pozerať na to, či je kapela v svojom štýle, ktorý predstavuje, dobre urobená. Nemiešajme hudbu dohromady.“

Čím vás nádejná hviezda musí zaujať?

„Pozerám televízne relácie, v ktorých sa môžu mladí interpreti vyskytovať, chodím na súťaže a festivaly a hľadám. Nečakám doma na demokazety a fotky. Nádejného interpreta spoznám podľa iskry, ktorá preletí. Potom ešte musí vedieť spievať, byť komunikatívny, nesmie byť úplné drevo. Objavy selektujem tak jedného z desiatich.“

Sú tu konzumenti takejto hudby, ktorí by živili projekt podobne ako Česi Lunetic?

„Pop má všade predpoklad byť úspešným, záleží len na forme, akou sa urobí a na momentálnej situácii. Úspech je vždy veľká zhoda náhod, ale ja musím byť na tie náhody pripravený. Nemôžem o niečom povedať dopredu, že to bude úspešné - keby som to vedel, tak ma Silvester Stalone zdraví Dobré ráno susedko!“

Ako sa pripravujete na náhody?

„Idem po tom, čo na trhu nie je. Dnes by som nerobil kapelu typu No Name, či IMT Smile, lebo ich je dosť a sú úspešné. Momentálne vidím dieru v pope, nie je tu interpret, ktorý by robil hudbu so súčasným soundom a v domácom jazyku. Na to, aby som sa trafil do medzery, mám tím asi dvadsiatich ľudí, s ktorými robíme všetko preto, aby bol projekt úspešný.“

Čo s formáciami, ktoré neprerazia? Tí mladí ľudia to nemusia niesť ľahko.

„Nič nemusí vyjsť na prvýkrát. V popmusic neexistuje žiaden istý predpoklad, stále môže prísť prekvapenie. Interpret, ktorý si neverí, zvyčajne rezignuje.“