Vraj to súvisí aj so vzťahom ľudí k lesu vo všeobecnosti. So stavovskou etikou má problémy aj časť poľovníkov.

Finančné podmienky horárov sa však oproti minulosti zlepšili. „Keď som bol mladší, hovoril som otcovi, že mi mal nohy zlámať, keď som chcel ísť na lesnícku školu. Platy boli veľmi slabé. V roku 1971 som splácal mladomanželskú pôžičku mesačne tristo korún a v čistom som nedostával ani tisíc korún. Prémie boli za rok dvetisíc korún. Dnes sú mzdy aspoň u nás, vo Vojenských lesoch, oveľa lepšie a som až prekvapený, koľko mladých ľudí má záujem o prácu lesníka. My máme aj 23-ročného, aj 28-ročného chlapca, takže o ďalšiu generáciu sa nebojím,“ hovorí horár Miroslav Korček, ktorý má revír na Záhorí.

Aj podľa Sanigu sa z ochrany lesa a zvierat vyžiť dá, ale musí to človeka baviť: „Mňa práca baví a nevymenil by som ju, ani keby mi inde ponúkali päť miliónov.“

Najväčšími nepriateľmi horárov sú kalamity, pytliaci, požiare, nedovolené výruby a neporiadnici.

Pytliaci robia problémy najmä v lesoch, ktoré majú viac vchodov. Väčšina horárov nemá možnosť chytiť ich a neraz ich ohrozujú aj na živote.

(rf, wm)