Hodnotenie našich dejín v týchto dvoch skupinách je antagonistické, najmä pri pohľade na obdobie slovenského štátu. Objektívne vinná je história, ktorá rozdelila Slovákov na katolíkov a protestantov – takmer všetci máme ten či onen pôvod. Slovenská katolícka inteligencia študovala takmer bez výnimky na maďarských vysokých školách, protestantská na nemeckých, teda protestantských alebo českých, ak aj nie absolútne protestantských, tak aspoň mierne protikatolíckych. Samozrejme študentské roky, prežité v Prahe, nemohli v študentoch nezanechať lásku k českému živlu, študentskému životu a českému jazyku rovnako, ako väčšina katolíckych študentov sa stala tolerantná voči maďarskému živlu alebo sa pomaďarčila. U protestantov je táto skutočnosť zvýraznená používaním češtiny v modlitebných knihách. Toto sú historické danosti. Nevidím na tom nič zlé ani poburujúce. Problém nastáva, ak jednotlivec jednej či druhej skupiny nedokáže byť tolerantný, nedokáže sa odosobniť a objektívne posudzovať. Je teda samozrejmé, že slovenský protestantský živel privítal vytvorenie Česko-Slovenska veľmi vrelo a spontánne, čo o katolíckom nemožno vyhlásiť jednoznačne. Pochopiteľne, protestanti mali isté nepísané privilégiá v obsadzovaní funkcií v štátnej správe a všade tam, kde sa miesta získavali vymenovaním. To isté v opačnom garde platí o vzniku slovenského štátu.
Nedávno SME uverejnilo článok o inštalácii sochy T. G. Masaryka v Topoľčiankach, v ktorom sa autorka odvoláva na historika D. Kováča, podľa ktorého je Masaryk jednou z najvýznamnejších postáv slovenských dejín, a ďalej cituje jeho vyjadrenie: „Žiaľ, to, čo je faktami a historickou vedou dokázané, sa ešte stále neodráža vo vedomí spoločnosti. Do značnej miery to spôsobila dvojaká ideologická deformácia. Najprv ľudáci Masaryka očiernili, aby si nejakým spôsobom očistili vlastné svedomie od spolupráce s Hitlerom. Potom to bola komunistická deformácia, ktorá v ňom zasa videla agenta imperializmu. Žiaľ, za tých 50 rokov jednej a druhej totality to preniklo do spoločnosti a tá sa dodnes nevyrovnala s tým, aby ocenila Masaryka ako jednu z najzáslužnejších osobností v dejinách Slovákov.“
Nemožno pochybovať, že Masaryk je skutočne jednou z najvýznamnejších postáv slovenských dejín – žiaľ, zo slovenského hľadiska nie vždy kladnou. Tak ako mu nesporne patria najvyššie zásluhy o vytvorenie spoločného štátu, tak obdobie prezidentovania je skôr negatívne. Tak ako Tito, pôvodom Chorvát, hral srbskú politiku, tak Masaryk, pôvodom zo Slovácka, syn slovenskej matky, nebránil snahám českých politikov o počeštenie a znevýhodňovanie Slovenska a Slovákov. Sám ako signatár Pittsburskej dohody ju nielenže neuplatňoval, ale priamo popieral. Pripustil, aby sa Slovensko stalo vnútroštátnou ekonomickou kolóniou. Senátor G. Rovňan ako predstaviteľ okresu každoročne vítal prezidenta pri jeho príchode na letné sídlo v Topoľčiankach. Bolo zvykom, že vždy v prvú nedeľu po príchode ho prezident pozýval na obed do kaštieľa. Po penzionovaní, keď sa stal senátorom, bol znova pozvaný a pri obede mu prezident Masaryk povedal: „Pán senátor, veľmi ste ma sklamali, že sa angažujete za Hlinkovu stranu.“ Senátor odpovedal: „Pán prezident, preto sa angažujem za Hlinkovu stranu, lebo vy mňa ste veľmi sklamali.“ Hodnotenie senátora Rovňana je vari výstižnejšie ako historická veda D. Kováča.
Azda najnebezpečnejšie sú polopravdy, navyše s nesprávnym časovým spojením. Vyhlásiť, že „ľudáci najprv Masaryka očiernili, aby si nejakým spôsobom očistili vlastné svedomie od spolupráce s Hitlerom“, je nehodné historika. Masaryk zomrel v roku 1937, ale už niekoľko rokov pred jeho smrťou držal politické opraty v rukách známy „priateľ“ Slovákov E. Beneš. V čase, keď ľudáci bojovali za práva a rovnoprávne postavenie slovenského národa v rámci spoločného štátu a „očierňovali Masaryka“, ešte o spolupráci s Hitlerom nemohlo byť ani reči. Je všeobecne známe, že snahou HSĽS bola autonómia, nie osamostatnenie. To sú historické fakty.
Pokiaľ sa prívrženci jednej i druhej skupiny nedokážu celkom odosobniť a pristúpiť k hodnoteniu triezvo a s rešpektovaním všetkých kladných i záporných skutočností, nebude objektívne zhodnotené ani obdobie a osobnosti prvej ČSR či slovenského štátu. Dovtedy bude aj naša spoločnosť rozdelená. Pri tejto príležitosti pripomínam jednu zo skutočne najväčších osobností slovenských dejín, ktorá dokázala prekročiť svoj tieň a v praxi i dennom živote ukážkovo predviesť spolunažívanie protestantov a katolíkov, neprávom zabúdaného vlastenca, politika, básnika a spisovateľa, ktorého naša mládež takmer už nepozná – Martina Rázusa.
PAVOL RAKOVSKÝ
(Autor je publicista)
