Lisabon 30. marca (TASR) Pričupená štvorposchodová budova stojí na postrannej ulici pri jednej z najpopulárnejších lisabonských obchodných štvrtí. Hrubé múry tichého domu z bieleho kameňa ukrývajú prázdny, ošumelý a rozpadajúci sa interiér plný prízrakov a dvier, ktoré škrípu vo vetre. Holuby hľadia z jeho rozbitých sklených tabúľ.
Magistrát portugalskej metropoly má túto budovu na zozname spolu s 1400 ďalšími opustenými alebo schátralými domami, ktoré sa zrenovujú v rámci mestského plánu obnovy. Strašidelný interiér tohto domu by sa mal premeniť na luxusné obytné priestory, ktoré budú ponúkať prestížnu adresu a cenný výhľad na rieku Tagus.
Avšak tento plán vyvolal rozpaky. Dôvodom je minulosť budovy. Celé tri desaťročia bola hlavným sídlom tajnej polície jednej z posledných diktatúr západnej Európy, píše vo svojom fíčri tlačová agentúra Associated Press.
Za jej múrmi sa ocitli tisíce politických disidentov, niektorých mučili a preto mnohí žiadajú, aby bola budova zachovaná ako verejný pomník tým, ktorí sa postavili proti 41 rokov trvajúcej diktatúre Antonia Salazara. Tá skončila v roku 1974 po revolúcii vedenej armádou.
Antonio Días Lourenco, 87-ročný člen portugalskej komunistickej strany, obviňuje politikov mesta z diskreditácie minulosti v svojej zanietenosti pre modernizáciu. Chce, aby sa z budovy stalo múzeum.
"Je to chyba," hovorí o renovačnom projekte. "Je to budova historického významu pre Portugalsko, pamätníka boja za slobodu. Nemôžeme len tak zabudnúť," pripomína.
Podozrivých disidentov odvádzali na výsluch do tejto budovy v mestskej štvrti nazývanej Chiado, elegantnej časti mesta známej v 19. storočí ako miesto stretnutia umelcov a spisovateľov.
"Barbarsky ma tam zbili pri dvoch príležitostiach, v roku 1949 a 1962," spomína Días Lourenco, ktorý strávil vo väzení pre údajné politické zločiny celkom 17 rokov. Odviedli ho na neslávne známe tretie poschodie domu, kde, ako hovorí, dôstojníci štátnej služby používali elektrické šoky a obušky, aby ho donútili prezradiť kontakty na ilegálnu opozíciu. "Zvykli nám hovoriť: Tu zákon neplatí," dodáva Lourenco.
Známa svojim portugalským akronymom PIDE, čo je skratka pre medzinárodnú a štátnu políciu, využívala táto štátna organizácia tajných agentov a platených informátorov, aby zastrašovali disidentov.
Iva Delgadová - vdova po náčelníkovi vzdušných síl portugalskej armády generálovi Humberti Delgadovi, ktorý sa postavil proti Salazarovi a PIDE ho zavraždila v roku 1965, poznamenala, že na druhej strane úzkej ulice oproti sídla tajnej polície bola rezidencia brazílskeho veľvyslanca.
Keď sa veľvyslancova manželka sťažovala na výkriky prichádzajúce z budovy, polícia jej povedala, že to bolo škrípanie z prechádzajúcich električiek, hovorí Delgadová. V dnešných časoch tento pozostatok Salazarovej vlády sotva zaujme ľudí cestujúcich v električke číslo 28 schádzajúcej dole po ulici k širokej rieke Tagus.
Lisabon, mesto s približne 550.000 obyvateľmi, nemá významné mrakodrapy a jeho budovy nerušene zapadajú do okolia. Budova z 18. storočia v časti mesta, ktorej prevažnú časť v roku 1755 zničilo zemetrasenie, má iba malú architektonickú hodnotu, ale bohatú históriu.
Vlastnila ho rodina posledného portugalského kráľa Manuela II. Monarchia skončila, keď kráľa v roku 1910 zosadili a vznikla republika. Štát potom platil rodine nájom za používanie budovy, ale po páde Salazara bola opustená a odovzdaná späť majiteľom.
Jedinou pripomienkou neslávnej minulosti je pamätná doska pri vysokých hlavných dverách. Má pripomínať životy štyroch ľudí, ktorých zastrelili na ulici dôstojníci PIDE, keď bola budova obkľúčená pomstychtivým davom počas revolúcie v roku 1974. Doska je však pomaľovaná grafitmi, čo je ďalší zo znakov moderného trendu mesta.
Vedľajší dom divadlo Sao Luiz - je príkladom úspešného programu renovácie mesta. Po rokoch chátrania je teraz namaľovaný na žlto s bielymi ozdobami v tradičných farbách Lisabonu. Ďalšie zrenovované budovy sú namaľované naružovo alebo jasne zelenou farbou.
Magistrát tvrdí, že nemôže donútiť súkromných vlastníkov budovy PIDE, aby ju premenili na múzeum. Ministerstvo kultúry k tomu dodáva, že dáva prednosť využitiu prostriedkov zo štátneho rozpočtu na elektronizáciu archívov z čias diktatúry.
Margarida Barretová, ktorej realitná spoločnosť plánuje rozvoj tejto časti mesta, však neočakáva, že sa ľudia budú zdráhať bývať v budove kvôli jej temnej minulosti. Pretože, ako tvrdí, "história je už za nami".
