Skvelá srbská krídelníčka SCP Ružomberok Gordana Bogojevičová hrá basketbal s radosťou černošského chlapca na streetbalovej ulici. I s takým zanietením. Hneď na začiatku stretnutia so Šopronom sa hnala za unikajúcou loptou do autu a pri prudkom pohybe si poranila sval.
Veľký basketbal sa chýlil ku koncu už v objatiach víťazných dievčat slovenského majstra. Natália Hejková chcela bolesťou vysilené krídlo striedať. Gordana vzopäla ruky do prosebnej modlitbičky. Kľakla si. „Trénerka, prosím, nechajte ma dohrať!“ „Choď, Gordana,“ pohladkala zverenku trénerka. Bogojevičová ešte stačila dať kôš, vzápätí neskutočnou trojkou takmer z polovice ihriska pečatila výsledok 98:78 Lara Mandičová. Gordana plakala ako malé dievčatko.
„Bola som strašne nervózna. Už na začiatku tri osobné chyby a navyše sa mi nedarilo. Musela som pokúšať šťastie. Kolektív ma potreboval. Potrebovala ma i Gordana. Ešte nikdy som neskúsila Final Four. Hrala som životné stretnutie,“ nadchýňala sa hlasom premiešaným pohnutím a smiechom, stále akoby neveriacky, 27-ročná Mandičová.
Lara je Srbka, ale rodáčka z bosnianskej Banje Luky. O necelý mesiac mladšia krajanka Gordana zase vyrastala v chorvátskom Záhrebe. „Laru poznám z rôznych juhoslovanských výberov vyše desať rokov. Takéto zápasy sú na ňu ako šité. Čím je dôležitejší, tým je lepšia,“ chválila spoluhráčku Bogojevičová.
Brazílčanka Alessandra svoj karneval pobehovania hore-dole s rozpaženými rukami okoreňovala sem-tam portugalským výrazom. Nik im nerozumel, ale z tváre bolo možné čítať, že budú asi o šťastí.
Ružomberok zase raz zažil večer krásnych športových emócií. Fotografie pre históriu vznikali celkom spontánne. Hráčky sa zbiehali s funkcionármi a s pribúdajúcimi fanúšikmi vo zväčšujúcich sa skupinkách. Prezidentovi klubu Milanovi Fiľovi i riaditeľovi Jozefovi Smolekovi vôbec neprekážalo, že sa im ušlo už iba miesto pokľakiačky-poležiačky na palubovke.
